Farebné festivalové spomienky

KAROL PETRÓCZI (1944) je dlhoročný koncertný majster a jeden zo zakladajúcich členov Štátnej filharmónie Košice. Desaťročia sa všestranne podieľal na umeleckej činnosti orchestra, ako aj na dramaturgii festivalu Košická hudobná jar, ktorý tento rok oslavuje jubileum. Jeho spomienky na časovo vzdialené i blízke festivalové momenty sú zároveň jedinečným svedectvom človeka, ktorý stál desaťročia priamo v centre diania.

Ako si spomínate na prvé roky Košickej hudobnej jari?

Nedokážem sa obmedziť len na obdobie, keď začala vznikať Košická hudobná jar. Pretože najmä na východe Slovenska sa organizovali hudobné festivaly v usporiadateľskej pôsobnosti miestnych nadšencov. Napríklad v Humennom som osobne poznal dvoch lekárov, ktorí organizovali Humenskú hudobnú jar. Zaujímavosťou bola koncertná sála na stanici, pričom hneď za jej múrom sa nachádzala posunovacia koľaj a na pódiu stáli rozžeravené železné kachle. Aj Bardejovská hudobná jar sa konala v gescii nadšencov, rovnako to bolo v Snine, kde dokonca Josef Suk súkromne navštevoval ľudí, ktorí organizovali miestny hudobný festival.

Tieto festivaly teda existovali skôr než Košická hudobná jar?

Áno, oveľa skôr. Tu v Košiciach zabezpečoval koncertnú činnosť Košický rozhlasový orchester, ktorý účinkoval na prvých ročníkoch festivalu. Dodnes mám pred očami typický obrázok tých čias – nákladné auto, na ktoré naložili hudobné nástroje, kým zriadenec rukami pridŕžal počas jazdy na korbe dva kontrabasy, aby nevypadli. A takto sa chodilo hrať po východnom Slovensku. Existovali tu mestské a krajské kultúrne centrum, ktoré boli organizačne prepojené s hudobným životom mesta.

Košická hudobná jar vznikla ešte pred filharmóniou. Po jej založení v roku 1968 organizačne prebrala festival a vyčlenila mu časť sezóny. Pretože by bolo náročné realizovať súbežne KHJ a zároveň filharmonickú sezónu, boli na festival vyčlenené filharmonické koncerty v rámci troch až štyroch týždňov, pričom filharmonická sezóna sa končila pred festivalom. Mesiac, ktorý bol vyhradený pre KHJ, do sezónnych koncertov nepatril.

Festival väčšinou tvorili štyri orchestrálne koncerty, ktoré dopĺňali ďalšie podujatia, napríklad klavírny recitál, ktorý býval v Dome umenia alebo v nejakých významných a esteticky vyhovujúcich priestoroch mesta Košice. Filharmónia sa snažila profilovať koncerty v rámci KHJ významnými dirigentmi a sólistami a zároveň istou odlišnosťou v dramaturgii. Takéto boli začiatky festivalu.

Kto bol pôvodným iniciátorom jeho vzniku?

Bol to Slovkoncert, ale dôležitú úlohu zohral aj Pragokoncert. My sme totiž ako festival ťažili aj z toho, že v rovnakom období prebiehala Pražská jar a Pragokoncert sa podieľal na dovoze zahraničných umelcov. Prichádzalo sem veľa špičkových orchestrov zo Sovietskeho zväzu.

Účinkoval tu napríklad aj lipský Gewandhausorchester. Bolo to bez spolupráce s Pragokoncertom, ktorý bol vyslovene rád, že orchester nemusí letieť do Prahy, odohrať jeden koncert a vrátiť sa späť. Takže orchester pricestoval vlakom a účinkoval v Košiciach, Bratislave, Brne a Prahe. Takýmto spôsobom sa aj Košická hudobná jar obohatila o istú kvalitnú produkciu, ktorú by samostatne organizačne nemohla zvládnuť. Jedným z hlavných protagonistov v organizovaní koncertov však zostával Slovkoncert.

Podieľali ste sa dlhé roky na dramaturgii KHJ, spomínate si na svojich predchodcov?

Osobitá dramaturgia festivalu vznikala tak, že sa na nej vždy spolupodieľali šéfdirigenti. Oni si aj vyberali exkluzívne programy a termíny. Aktívny bol v tomto smere napríklad Bystrík Režucha, intenzívne pôsobil aj Stanislav Macura, oni boli pozývaní aj ako spolutvorcovia dramaturgie.

Osobitne by som rád vyzdvihol aj programovú pracovníčku ŠFK Angelu Januškovú, ktorá disponovala úžasným nadšením pre hudbu, hoci, čo sa týka hudobného vzdelania, nebola dramaturgičkou. Pracovala tam tiež Hana Bonková, takisto veľmi zanietená a oddaná, navyše, s obrovskou databázou užitočných kontaktov. Následne prišla Mária Kornucíková, ktorá mala aj patričné hudobné vzdelanie a často sme diskutovali o otázkach dramaturgie festivalu. Z hľadiska prevádzky inštitúcie, ktorá spravuje vyše 80-členný orchester, totiž nie je zanedbateľné, či hráme Haydna v malom obsadení alebo Brittenovo Vojnové rekviems veľkým zborom.

Boli ste dlhoročným prvým koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice. Pôsobili ste zároveň v pozícii dramaturga KHJ, alebo to bolo neoficiálne vo forme poradenstva?

Skôr to bolo v rovine stáleho poradenstva vždy s konkrétnym dramaturgom. Jadro tejto tvorivej skupiny vždy tvoril šéfdirigent alebo riaditeľ.

Boli už v prvých ročníkoch festivalu zastúpené orchestrálne aj komorné koncerty?

Programy spočiatku neboli vyprofilované tak, ako je to dnes. Hudobnú jar rámcovalo štyri-päť orchestrálnych koncertov, v ktorých obvykle účinkovala filharmónia. Niekedy sa prizval hosťujúci orchester, napríklad z Miškovca. Niektoré koncerty sa konali v galériách alebo v iných akusticky vyhovujúcich priestoroch. Neboli však stanovené pravidlá, týkajúce sa počtu koncertov komorných súborov alebo sláčikových kvartet. Dramaturgia sa tvorila viac-menej náhodne z ponuky, ktorá sa objavila. Dnes je daný fixný programový profil a nadväzujú sa priame kontakty s agentúrami na rozdiel od starých čias, keď sa všetky kontakty vyberali z ponuky Slovkoncertu.

Zažili ste niekedy problémy s politickou vrchnosťou pri obsadzovaní sólistu alebo orchestra v časoch komunizmu?

Keď sa nám konečne podarilo uviesť Rybovu Českú vianočnú omšu, boli sme radi, lebo predtým bola trikrát zakázaná na pokyn krajského výboru strany. Riaditeľ mal za povinnosť predkladať na schválenie straníckemu výboru aj dramaturgický plán. Bystrík Režucha plánovane obsadil niektoré orchestrálne pozície hráčmi, ktorí boli komunisti, hoci inak by ich kvalitatívne bol býval určite oželel. Svoj plán vždy predložil Ferdinandovi Mondokovi (jeden zo zakladajúcich členov ŠFK, pozn. aut.) a ten to potom presadil na výbore strany. Keď to bolo schválené, išlo to na krajský výbor.

Napriek tomu sa vyskytovali problémy. Hrali sme napríklad Brittenovo Vojnové rekviem, kde účinkuje veľký filharmonický zbor aj detský zbor. Počas prestávky v rámci generálky za mnou prišiel stranícky predstaviteľ a vyčítal mi, „ako si to predstavujeme, že tam deti spievajú cirkevné texty.“ Dramaturgia sezóny sa pravidelne dávala schvaľovať miestnym komunistom. Režucha pričlenil po komunistickej línii k filharmónii troch zamestnancov Slovkoncertu a zariadil, aby boli plány predkladané filharmonickému výboru strany podľa možnosti schválené.

Fungoval festival plynulo aj v turbulentných časoch, akými bolo napríklad obdobie po roku 1968 alebo po Nežnej revolúcii? Netrpel poklesom návštevnosti?

Návštevnosť festivalu bývala z dnešného pohľadu pomerne kolísavá. Dnes je Dom umenia prakticky takmer stále vypredaný. Je to dané aj dnešnými propagačnými prostriedkami, je to naozaj obrovský rozdiel, keďže dnes internet ponúka doslova neobmedzené možnosti.

O turbulentné situácie kedysi nebola núdza. Spomínam si, že sem prišiel dirigovať Valerij Gergiev a vyžadoval dvanásť prvých huslí, ktoré sme jednoducho nemali, preto sa museli bleskovo pozvať hráči na výpomoc. Inokedy zasa vo foyeri čakali vojaci, pripravení vstúpiť do hľadiska na doplnenie publika. Ak boli náhodou v sále prázdne sedadlá, tak ich rýchlo zaplnili pozvaní členovia armády, lebo hrozilo, že sa bude sovietsky interpret na ambasáde sťažovať.

Potom, po roku 1989, trvalo istý čas, keď sem ruskí umelci nechodili vôbec. S odstupom času k nám najskôr chodili menej známi hudobníci sovietskej proveniencie, ale postupne sa aj významní ruskí umelci začali opätovne vracať.

Mohli by ste spomenúť mená nejakých známych sólistov alebo orchestre, ktoré hosťovali na Košickej hudobnej jari?

Medzi najvýznamnejšie patria lipský Gewandhausorchester, Symfonický orchester Birmingham, Leningradská filharmónia, Moskovskí virtuózi či Budapeštiansky symfonický orchester. Hosťovali tu hlavne sovietski dirigenti a sólisti, vystúpil tu Gennadij Roždestvenskij, Igor Oistrach či Vladimir Spivakov. V rámci festivalu účinkovala Česká filharmónia, hrali tu významné orchestre a súbory.

Pamätám si, že na jednom ročníku festivalu účinkoval Moskovský symfonický orchester s dirigentmi Alexandrom Gaukom a Marissom Jansonsom. Zvláštne bolo, že tu boli len pár dní a mesto pre nich usporiadalo atrakciu v podobe návštevy cirkusu. Bol to bizarný pohľad – cirkusové predstavenie, ktoré navštívil celý orchester v teplákoch, kým Gauk s Jansonsom sedeli v šapitó vo frakoch. (smiech)

Vktorýchďalšíchpriestoroch, okrem Východoslovenskej galérie a Domu umenia, prebiehali koncerty?

Niektoré komorné koncerty sa uskutočnili v Technickom múzeu, kde bola sála asi pre 40 až 50 ľudí. Účinkovali sme tam s Košickým komorným orchestrom ako aj mladí sólisti, ktorí ešte len nastupovali na umeleckú dráhu. Občas sa organizovali koncerty komorných orchestrov vo Východoslovenskom múzeu.

V Európe je množstvo festivalov klasickej symfonickej hudby. V čom je podľa vás KHJ jedinečná?

Nazdávam sa, že špecifikom festivalu je jeho jasné ukotvenie na isté teritórium a konkrétny časový rámec a že ho tvorí pomerne široký dramaturgický prierez, kde sú pomedzi orchestrálne koncerty začlenené podujatia špičkových komorných ansámblov.