FARASHA

FARASHA

S. Mohamed, J. Quentin

Berlin Classics 2025

Sindy Mohamed (1992) je francúzsko-egyptská violistka, známa predovšetkým v oblasti komornej hudby. Pochádza z Marseille a od detstva bola obklopená výhradne arabskou kultúrou. Je víťazkou Medzinárodnej súťaže Antona Rubinsteina z r. 2017, študovala na Kronberg Academy u Tabey Zimmermannovej, spolupracovala s Boulez Ensemble či West-Eastern Divan Orchestra Daniela Barenboima a v súčasnosti žije v Nemecku.

Na svoj debutový album si však „počkala“ až do minulého roku. Nazvala ho Farasha (v arabčine motýľ), pričom prirovnáva pomerne komplikovaný zrod tohto farebného hmyzu s vlastným hľadaním svojej hudobnej cesty, keďže na viole začala hrať pomerne neskoro. Navyše ide o nástroj, ktorý podľa Mohamedovej stále nie je naplno docenený.

Violistka prezentuje svoje umelecké vízie vo veľmi zaujímavej dramaturgii: úvod albumu patrí zabudnutej, takmer neuvádzanej Sonáte pre violu a klavír od Pierra de Brévilleho (1861–1949), pričom táto nahrávka je historicky iba druhou zaznamenanou interpretáciou. Bréville bol žiakom Césara Francka, ktorého vplyv je v diele jasne badateľný. Prvá časť Modéré znie v pokojnej, zádumčivej nálade. Jemné, lyrické a farebné plochy napĺňa Sindy Mohamed sýtym, zvučným tónom, evokujúcim skôr zvuk violončela než violy. V sonáte sa rozoznievajú franckovské „organové“ textúry, pohyblivá basová línia, husté, premenlivé harmonické polia v chromatickom pohybe, nádherné, priam vokálne línie sólového nástroja či trblietavé zvukové vlny v podaní klaviristu Juliena Quentina.

Kým druhá časť Très modéré, presque lent pripomína pieseň a striedajú sa v nej pôvabné i smutné pastorálne línie so vzrušeným dramatickým pohybom, jadrom tretej časti Un peu vite je razantný motív s výraznou rytmizovanou figúrou. Dramatické momenty sa v nej neustále striedajú so spevnou lyrikou. Sindy Mohamed o skladbe tvrdí: „Musíte si byť istí svojim interpretačným poňatím, inak sa stratíte v toľkej kráse, ktorá vás obklopí.“

Nasleduje Sonáta op. 11 č. 4 Paula Hindemitha. V jej prvej časti dominuje krásna melodická línia violy doplnená krištáľovým odleskom klavírnych tónov a vznešenosť sa tu doslova snúbi s poetickosťou. Nasledujúca Téma s variáciami je charakterovo pestrá, miestami zasnená, zdržanlivá a dôstojná, inokedy zasa dravá a búrlivá. Aj záverečné Finale tvoria variácie, hudba sa v ňom dramaticky posunie do prostredia výrazných figurácií a akordických sledov, pričom okrem robustných plôch oba nástroje dokonale súznejú najmä v čarovných stíšených medzihrách.

Ako zvuková prskavka pôsobí Frühlingslied z cyklu Piesne bez slov od Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Vrúcne modelované melodické línie sólistky bravúrne sprevádza Quentinov klavír v jemných arpeggiových rozkladoch. Svoje korene a inšpirácie v arabskej hudbe Sindy Mohamed priznáva v skladbe Faten Amal Harby. Ide o spracovanie filmovej hudby egyptského autora Khaleda Al Kammara v aranžmánoch pre lutnu oud (Wassim Mukdad), violu, egyptskú tamburínu riq (Serdar Saydan) a klavír. Magicky pôsobí najmä zvukové prelínanie oudu a violy v orientálne ozdobovaných motívoch vzletnej melodickej línie.

Album Farasha završuje Sonáta pre fagot a klavír op. 168 od Camilla Saint-Saënsa upravená violistkou Léou Henninovou pre violu a klavír. Sonáta je akousi nepriznanou poctou obdobiu baroka. Kým klavír v prvej časti Allegro moderato rozoznieva bachovskú chorálovú sadzbu v rámci bohatej harmonickej palety presahujúcej do romantizmu, sólová viola sa pohybuje v zasnených výškach. Následné Allegro scherzando pôsobí virtuózne a vzrušene, drobné rytmické motívy sa energicky rozčleňujú v rámci brilantných fráz, no dravá hudba v závere stíchne a mizne do stratena.

Záverečnou časťou je pomalá „ária“, v ktorej klavír prináša úsečné akordy na spôsob pizzicata a Sindy Mohamed „kreslí“ jemné, zdržanlivé línie v tlmenej dynamickej hladine. Hudba sa živo rozprúdi až v úplnom závere, ale namiesto drámy ponúka skôr žartovný a tanečný tón v rámci kratučkej kódy.

Album Farasha je objavný svojou odvážnou dramaturgiou, ale predovšetkým interpretačným majstrovstvom a osobnosťou sólistky. Hra Sindy Mohamedovej je emocionálne zrelá a intonačne i technicky bravúrna. Disponuje sýtym tónom tmavých farieb a jej prejav sa vyvážene pohybuje medzi dramatickou virtuozitou a lyrikou takmer vokálneho charakteru.