Exkluzívny program v exkluzívnej interpretácii
12. 12. 2025
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Robert Jindra, Pavol Bršlík
Lalo – Chausson – Magnard
Program Slovenskej filharmónie nepôsobil ako neutrálna prehliadka francúzskej orchestrálnej literatúry, ale ako vedome zostavená estetická výzva. Spojenie Lala, Chaussona a Magnarda nevytváralo hladkú vývojovú líniu, skôr pole napätí medzi operným gestom, symbolistickou introspekciou a symfonickou prísnosťou. Dramaturgia sa tým vystavila riziku, no práve toto riziko bolo podmienkou jej zmysluplnosti. Večer sa nerozpadol na štýlovo nesúrodé bloky zásluhou dirigenta Roberta Jindru, ktorý heterogenitu programu pochopil ako problém hodný riešenia, nie ako dekoratívnu rozmanitosť.
Už v predohre k opere Le Roi d’Ys bolo zrejmé, že Jindra nemá ambíciu rehabilitovať Édouarda Lala ako „zabudnutého génia“. Čítal partitúru skôr ako dokument doby, v ktorej sa francúzska opera ešte hlásila k wagnerovskej monumentalite, avšak bez jej mytologickej radikality. Hudba znela disciplinovane, s dôrazom na rytmickú presnosť a kontrolu dynamiky; heroické gestá zostali vedome pri zemi. Tam, kde by sa ponúkal operný pátos, nastúpila vedome dávkovaná miernosť. Práve tým sa Lalo ocitol v správnej perspektíve – nie ako predzvesť moderny, ale ako jej problematický predchodca. Koncertný majster Juraj Čižmarovič podporil tento prístup presnými, vecnými vstupmi a dôsledným odmietnutím akejkoľvek sólistickej okázalosti.
Skutočným stredobodom večera však bolo Chaussonovo Le Poème de l’amour et de la mer, dielo stojace na priesečníku wagnerovskej chromatickej expanzie a franckovskej cyklickej koncentrácie. Práve tu sa naplno ukázalo, že interpretácia nestojí na individuálnom výkone, ale na empatickej tímovej práci všetkých zúčastnených. Tenorista Pavol Bršlík poňal svoj part so suverenitou a obdivuhodnou sebadisciplínou: jeho spev sa opieral o dlhý dych, jemne modelovanú frázu a dôsledné potláčanie vokálnej exhibície. Zámerne sa nestaval do pozície protagonistu, ale prijal úlohu jedného z hlasov v krehkej, neustále sa prelievajúcej textúre.
Tento postoj však nebol solitérny. Jindra udržiaval orchestrálnu štruktúru priezračne otvorenú a systematicky tlmil každé pokušenie na zvukovú saturáciu. Sláčiky, dychy aj harfa reagovali s komornou pozornosťou, prechody medzi hlasom a orchestrom zostávali plynulé a neakcentované. Výsledkom nebol efekt ani sentiment, ale kolektívne vytvorený stav napätého bezčasia. Chausson tu nevyznel ako sentimentálny epigón Wagnera, ale ako skladateľ, ktorý wagnerovský jazyk premieňa na introspektívny, takmer skeptický výraz, a ktorý vyžaduje tímovú disciplínu ako základný interpretačný predpoklad.
Po prestávke sa Magnardova Tretia symfónia ukázala ako skutočný test interpretačnej poctivosti. Dielo, často redukované na akademickú odnož franckovskej tradície, zaznelo ako vedomý protipól neskororomantickej exaltovanosti. Magnard síce pracuje s cyklickým princípom, no zbavuje ho duchovnej exaltácie svojho učiteľa Francka; namiesto viery ponúka zodpovednosť, namiesto vzopätia dôslednosť. Jindra odmietol romantizujúcu mäkkosť, držal formu pevne a finále zbavil náznakov triumfálneho fatalizmu. Mimoriadne koncentrovaná violončelová skupina niesla gravitačné ťažisko symfónie, no jej presvedčivosť vyrastala zo súhry s ostatnými skupinami, nie z izolovanej exponovanosti. Drevo a plechy sa nepokúšali o heroické gestá, ale plnili svoju funkciu v argumentačnej logike diela. Takáto miera kolektívnej disciplíny a rešpektu k forme dnes rozhodne nepatrí k orchestrálnym samozrejmostiam.
Vznikol tak večer, ktorý sa nesnažil publikum zvádzať ani utešovať. Namiesto toho kládol otázky: o dedičstve Wagnera, o možnostiach franckovskej symfoniky, o zodpovednosti interpreta voči materiálu. Jindra dirigoval s prehľadom a kritickým odstupom, Bršlík presvedčil hudobnou inteligenciou a mierou, orchester reagoval disciplinovane a sústredene. Koncert, ktorý odmietol pohodlie efektu a vsadil na trenie, kontinuitu a pamäť – a práve preto mal váhu, ktorá pretrvala aj dlho po doznení posledného akordu.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)