Evgeny Irshai: Pofigušky
Evgeny Irshai: Pofigušky
P. Katina
Pavlik Records 2026
Cyklus krátkych kontrastných skladieb sa objavil v tvorbe Jevgenija Iršaia už niekoľkokrát, tentoraz sú to skladby pre sólový akordeón napísané pre Petra Katinu. Autor rozdelil 33 skladieb do dvoch celkov a venoval ich svojim synom. Pofigušky od Marca (1–16) a Pofigušky od Aveta (17–33). Slovo „pofigušky“ pochádza z ruského slangového výrazu „mne pofig“, čo znamená „je mi to jedno/fuk“. Autor sa v nich opäť prezentuje svojím typickým vyjadrovacím jazykom plným kontrastov, divokých vášní, irónie a zdanlivej ľahkovážnosti. Zdanlivá ľahkovážnosť je však vyplnená vycibreným kompozičným štýlom so širokým spektrom postupov. Zvukové a technické možnosti akordeónu Iršaia inšpirujú k plnofarebnému obrazu s častým využívaním tanečných prvkov tanga a valčíka. Nájdeme tu ponášky na detské piesne, ale i nádherné kantilény, iritované pulzujúcim rytmom sprievodu, ktorý však nikdy nie je iba v podradenej funkcii.
Hoci to autor nenaznačuje, podľa mňa spájajú čísla 1–7 predovšetkým motivické jadrá, ktorými sú prepojené. Cyklus sa začína témou, ktorej prvky nájdeme spracované aj v druhej skladbe. Tretia je rafinované tango, ktorého fragmenty melódie nájdeme vo štvrtej. Piata svojou trúchlivosťou a pomalým tempom pripomína Schubertovho Verklikára.
Rozhovor Petra Katinu s Jevgenijom Iršaiom aj o Pofiguškách si môžete prečítať tu.
V šiestej je opäť veľmi sofistikovane zašifrované motivické jadro z prvej témy. Motivické prepojenia nájdeme aj medzi číslami 8–11. Otvárajú tajomný svet strašidiel, zvuky klepotu a po nich rýchly útek z temnoty, po ktorom nasleduje stabilizácia mysle v podobe prvkov minimalu, aby trúchlivá a tajomná, až démonická atmosféra mohla pokračovať.
Technická náročnosť skladieb neprináša predpoklad inštruktívneho využitia, to však neznamená, že by niektoré skladby nemohli byť použité na počúvanie pre deti. Ak by sme sa pozreli na čísla 12–16 z pohľadu vnímania hudby detským poslucháčom, mohli by sme ich nazvať „naháňačky hmyzu“. Bzučanie, rýchle kmitanie a do toho vsunutý detský tanečný motív, melódia prerývaná zvukmi tanečných krokov na podlahe.
Číslom 17 sa začínajú Pofigušky pre Aveta. Ich charakter nie je nijako odlišný. Začínajú sa trúchlivo, ako spomalená spomienka na rušný deň. Akcelerácia sa strieda s plochami dlhých súzvukov a v čísle 19 sa opäť zatočí zem na tanečnom parkete. Čísla 20–23 nás presunú do sveta kontrastov. Niektoré skladby v cykle nadobúdajú svojím charakterom výnimočné postavenie. Je to napríklad č. 23, kde dlho držanými vysokými tónmi vzniká napätie na hranici znesiteľnosti, no v zapätí je povolené hlbokým šumom vytvoreným mechom akordeónu.
V čísle 27 naopak počujeme dlhé, po sebe nastupujúce tóny, ktoré vytvárajú harmonické plochy. Jeden z tónov akordov sa na chvíľu stratí a opäť vráti. Opäť napätie, po ktorom, ako inak, nasleduje tanečný rytmus s ležérnou melódiou. Číslo 32 je vo mne evokuje zhudobnený príbeh pomyselnej kreslenej rozprávky. Č. 33 vyznieva ako epilóg a v podobe strofickej piesne s klasicistickým harmonickým záverom, kadenciou v a mol, uzatvára celý cyklus prozaicky a až dojemne jednoducho.
Cyklus Pofigušky tvorí jednu súvislú hudobnú esej. Jej počúvanie je ako čítanie múdrej knihy. Intelektuálna pastva pre toho, kto pri vnímaní hudby o nej premýšľa. Hlboko zanietená interpretácia Petra Katinu je tým správnym kľúčom, bez ktorého by chápanie hudby Jevgenija Iršaia bolo náročné. Každý detail, dynamika, výraz aj technická vyspelosť jednoznačne prispievajú k jedinečnosti umeleckej výpovede.