Cello Solo
Cello Solo
VŠMU 2023
Sólový album etablovaného interpreta Eugena Procháca dopĺňa jeho doterajšiu bohatú diskografiu a predstavuje violončelo v rôznych zvukových podobách a sémantických rovinách. Ich opodstatnenosť i premenlivosť tvoria hlavnú esenciu interpretačného zámeru, dodávajú mu príťažlivosť a jeho violončelo sa tak stáva chameleónom v službách hudby. Album je akousi sondou do hudby 20. a 21. storočia, obsahuje päť v rôznych parametroch kontrastných skladieb od rôznych autorov. Vďaka širokej palete farebných a výrazových prostriedkov poslucháča bezpečne prevedie neznámymi zákutiami diverzných hudobných svetov.
Počúva sa dobre, aj napriek istým úskaliam spojených práve s monotónnosťou sólového nástroja v kombinácii so súčasnou hudbou. Ako sa dozvedáme z bookletu, výber repertoáru je ovplyvnený bližšími či vzdialenejšími (osobnými) väzbami k autorom samotným. V prvej skladbe Sonáta pre violončelo sólo od Juraja Beneša (1985) sa interpret necháva viesť evolučným procesom, tvaruje jednotlivé gestá, dofarbuje ich a udržuje ťah bez romantizujúceho pátosu, ku ktorému hudba niekedy nabáda. Kratučká citácia základného motívu riekanky Zlatá brána pôsobí ako precitnutie z fantazijného blúznenia a ohlasuje blížiaci sa „záver bez záveru“ –náznak reprízy v kontemplatívnom filozofickom charaktere.
Skladba z r. 1977 for violoncello or viola (Hommage à Philip Glass) maďarského skladateľa Lászlóa Sáryho deklaruje jeho minimalistické obdobie započaté v 70. rokoch. Rytmické perpetuum mobile hrá Prochác presvedčivo, neochvejne a zároveň v delikátnej zvukovosti.
Lucia Papanetzová a Lucia Koňakovská – dve autorky doplňujúce trio slovenských skladateľov – uchopili violončelo každá po svojom. Papanetzová v skladbe Tri skice (2004) exponuje a konfrontuje na základe konštruovaných tónových skupín zvukovo-technické možnosti nástroja. Tieto znaky dokáže Prochác vo svojej predstave dešifrovať a zároveň diferencovať, prispôsobuje im kvalitu, intenzitu aj sýtosť tónu. Sólo violončelo 2006 Koňakovskej zase ponúka v bezmála 18-minútovej skladbe plynulý, metamorfujúci materiál s občasným „zakoktaním“ zobrazeným (nekonečným) opakovaním krátkeho motívu, z ktorého akoby nebolo východiska. Práve tieto momenty v Prochácovej interpretácii prechádzajú viac-menej bez povšimnutia, a tak pôsobia prirodzene a plynule.
Posledná skladba, dielo kubánskeho skladateľa, gitaristu a dirigenta Lea Brouwera Sonáta pre violončelo sólo (1990) na štvorčasťovom pôdoryse I. Allegro, II. Scherzo – Allegro vivace, III. Lento, IV. Allegro, je skutočným hudobným bonbónikom. Žiada od interpreta miestami zemitý, až drsný tón v kontraste s melodickým, éterickým cantabile a pizzicatom imitujúcim zvuk gitary, a to všetko so strhujúcimi autentickými kubánskymi rytmami. Pohľad interpreta je skôr rezervovaný, upriamuje sa hlavne na spevnosť v rytmických aj pizzicato úsekoch. Prochác je najmä v Scherze opatrnejší a celej skladbe tak dominuje lyrika.