Ensemble Ricercata, KO ZOE v Rozhlase
14. 12. 2024
Bratislava, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Ensemble Ricercata, Ivan Šiller, Jozef Lupták,
Komorný orchester ZOE
Bach – Borzík – Godár – Boccherini
Koncert sa ako hudobný druh vyvíjal v úzkom prepojení s jedinečnosťami kompozičného štýlu každého skladateľa. Vždy predstavoval akúsi „výkladnú skriňu“ sólového inštrumentálneho umenia, často zdobeného virtuóznymi prvkami. Hudobný večer s príznačným názvom Concertos bol dôkazom pretrvávajúcej atraktivity tohto koncertantného repertoára.
Komorný orchester ZOE spolu so sólistami Ivanom Šillerom (klavír) a Jozefom Luptákom (violončelo) priniesli program, ktorý prepojil formu koncertu so symbolmi adventu – svetlom, nádejou a kontempláciou. Hoci mala pôvodne večer obohatiť aj sopranistka Helga Varga Bach, jej neúčasť spôsobená ochorením nijako neoslabila čaro predvianočného koncertu. Spoločným menovateľom skladieb sa stal sólový part klavíra či violončela, ktoré vynikali v kontraste i vzájomnej symbióze so zvukom komorného orchestra. Publikum tvorili poslucháči rôznych vekových kategórií, od stálych priaznivcov ansámblu až po rodiny s deťmi a mladšiu generáciu.
Stredobodom pozornosti sa sprvu stal Ivan Šiller, sólista Koncertu pre klavír a orchester f mol BWV 1056 Johanna Sebastiana Bacha. Krajné časti Allegro a Presto sa niesli v znamení sviežosti a hravosti. Strohé tutti úseky na úvod pôsobili ako pevný rámec, od ktorého sa postupne odvíjala plynulá hra sólistu. Hoci boli kontrasty v niektorých momentoch menej výrazné, zvukový výsledok tým neutrpel – práve naopak, atmosféra prvej časti si zachovala svoju energiu, plynulosť a ľahkosť. Lyrická druhá časť Largo potvrdila, že Bach dokázal rozospievať klávesové nástroje. Klavírne kantilény sa niesli s ľahkosťou, pričom pizzicato v sláčikoch pridalo onen kontemplatívny charakter. V závere vytváral klavír šarmantne vyvážené dialógy s orchestrom. Interpretácia Bacha s majstrovsky zvládnutou virtuozitou potvrdila Šillerovu interpretačnú suverénnosť.
Poetika Lukáša Borzíka vychádza primárne zo sakrálneho minimalizmu, skladateľ je však schopný vybudovať i dramatické vnútorné pnutie. Dôkazom bolo dielo Svetlo v mojom vnútri, kontemplácia pre klavír a sláčikový orchester, ktoré si počas sobotňajšieho koncertu publikum vypočulo v svetovej premiére. Sólista s komorným orchestrom veľmi jasne zachytili intencie skladateľa a poslucháčom tlmočili zreteľný hudobný priebeh - od dramatického úvodu cez sladkobôľne sláčikové kantilény, dialógy medzi sólistom a orchestrom v širokých, dynamicky výrazných unisonách až k záverečnému punktualizmu.
Po zaslúženom potlesku zaujal miesto sólistu na javisku violončelista Jozef Lupták. Miniatúra Emmeleia z pera Vladimíra Godára zaznela v jednej zo svojich siedmich verzií – v inštrumentácii pre violončelo a orchester. Prostredníctvom nej otvoril Lupták priestor na hlboké zamyslenie a emocionálnu introspekciu aj vďaka zamatovému zneniu sólového nástroja. Dôležitým sa stalo ticho po ukončení skladby, ktoré interpreti ani zďaleka nepodcenili. Aj poslucháči si dali načas s potleskom, ticho preto kreovali spolu s interpretmi. Tichá chvíľa poskytla každému priestor na doznenie a vnútornú reflexiu počutého.
Záverečný Koncert pre violončelo a orchester č. 9 B dur Luigiho Boccheriniho bol prednesený s obdivuhodným nasadením a stal sa skutočne vrcholným zážitkom večera. Vo virtuóznom a zvukovo plnom Allegro moderato sólista udržal zvuk violončela nad orchestrom s istotou a jasnou kontúrou, pričom ani v najkomplikovanejších pasážach nezanikol. Prelínanie kantilén medzi „hlasmi“ nástrojov prinieslo do Adagia ma non troppo horkosladkú melanchóliu a intimitu. Violončelový part zaznel takmer ako hudobný príbeh s prirodzeným plynutím, pričom každý tón pôsobil ako starostlivo vybrané slovo. Energický kontrast s víťazným vyústením prinieslo Rondo. Allegro. Interpreti spolupracovali vo vzájomnom súlade, pričom vynikli technické schopnosti violončelistu.
Žiaľ, v závere je nutné podotknúť, že časť publika stále nepochopila základné pravidlá koncertnej etikety; niektorí jednotlivci medzi časťami vyrušovali potleskom a zvonenie mobilného telefónu dozaista oslabilo poslucháčsku koncentráciu. Avšak sobotňajšia dramaturgia, precízna interpretácia oboch sólistov aj komorného orchestra priniesli publiku bohatú paletu emócií – od kontemplatívnych a introspektívnych momentov až po radostné a triumfálne vyústenia.