English Chamber Orchestra, Kaspar Zehnder, Colin Currie
24. 9. 2024
Bratislava, Reduta
BHS
English Chamber Orchestra,
Kaspar Zehnder, Colin Currie
Haydn – MacMillan – Davies – Stravinskij
Angličania po škótsky – možno takto by sa dal vystihnúť hlavný dramaturgický akcent vystúpenia English Chamber Orchestra so švajčiarskym dirigentom Kasparom Zehnderom na BHS. Orchester typu symfonietty s tradíciou siahajúcou šesť dekád dozadu do Bratislavy prišiel predstaviť okrem etablovaného repertoáru aj zaujímavé ochutnávky z pera miestnych skladateľov, ktoré mali súvis so severnou časťou Spojeného kráľovstva.
K osvedčenej klasike, hoci nie natoľko obohranej, nepochybne patrí Symfónia č. 95 c mol Josepha Haydna, jedna z kolekcie jeho „londýnskych“. Hlavnú dilemu, či diela tohto okruhu hrať na starých alebo moderných nástrojoch, Angličania elegantne obišli snahou o ľahký, transparentný zvuk a mäkké, plastické frázovanie. S redukovaným obsadením sláčikov dokázali efektívne vybalansovať zvuk s dychovou sekciou, takisto obsadenou modernými, a teda zvukovo objemnejšími nástrojmi, a v prípade potreby aj dosiahnuť plnokrvné tutti. Ideálnemu médiu pre tento typ hudby k úplnej dokonalosti chýbalo dobovo adekvátnejšie rozsadenie, v neposlednom rade aj preto, že symfónia ponúka niekoľko sólových príležitostí pre vedúceho violončelovej skupiny. Zehnder dielo koncepčne podchytil ako „finálovú“ symfóniu, dramaturgický dôraz smeroval k posledným dvom častiam (v menuete si doslova vychutnal dramatické generálpauzy pred nástupom neapolského sextakordu…), najmä k finále, kde sa stretla haydnovská ľahkosť a vtip so serióznym hlbším prúdom kontrapunktu.
Sotva si možno predstaviť väčší dynamický aj výrazový kontrast ako ten, ktorý po Haydnovi priniesol koncert pre bicie nástroje a orchester Veni, Veni, Emmanuel od škótskeho skladateľa Jamesa MacMillana. Bol to doslova akustický šok, keď sólista, bravúrny Colin Currie presným úderom rozozvučal dvojicu tamtamov súčasne s masívnym tutti ansámblu posilneného o dva trombóny a niekoľko ďalších dychových nástrojov. Prekvapený musel byť každý, kto MacMillana akosi mechanicky pokladal za príslušníka vlny religióznej postmoderny, k čomu navádzal aj názov skladby. Áno, stredoveký adventný hymnus tvoril v nespočetných variáciách kostru hudobného materiálu skladby, bol však odetý do rytmicky a dynamicky natoľko výbušnej štruktúry (Stravinskij na steroidoch, dalo by sa povedať s trochou zlomyseľného zveličovania), že sa to akémukoľvek pomysleniu na velebný pokoj a meditatívnosť absolútne vymykalo. To je však v poriadku, išlo o koncert pre bicie, napísaný pre známu škótsku hudobníčku Evelyn Glennieovú (pred viacerými rokmi vystúpila aj v Redute), s efektnosťou a rytmickou výbušnosťou sa automaticky rátalo. Okrem toho, text spomínaného hymnu sa viaže na apokalypticky ladené pasáže z Nového zákona a myslím si, že MacMillanovou ideou bolo priblížiť sa k stavu vedomia, v ktorom sa nachádza prorocký duch v okamihoch zjavení. Preto tá riava disonantných fanfár, apokalyptického trúbenia a búšenia. Dokonalá rytmická artikulácia v súhre pohotového a charizmatického sólistu s výborne pripraveným telesom tu bola samozrejmosťou. Prirodzene, nebola to jediná výrazová poloha; MacMillan je majstrom kontrastu, na úrovni materiálu aj sémantiky (veľmi odporúčam jeho Violový koncert…), takže po vstrebaní prvotného šoku a privyknutí si na vyjadrovací jazyk mohol poslucháč s chuťou pozorovať, ako logicky zapadajú veci do seba – až po nádherne surreálny záver, v ktorom hráči jeden po druhom odkladajú nástroje a rozoznievajú malé zvonkohry či iné drobné kovové objekty, nad ktorými velebne tróni nebeský hlahol trubicových zvonov…
Peter Maxwell Davies síce nebol Škót, časť svojho života však prežil na Orknejských ostrovoch a v roku 1980, pri pokusoch otvoriť blízko prístavu Stromness uránovú baňu, napísal na protest klavírnu skladbičku Farewell to Stromness, ktorá sa pre svoju priamočiaru jednoduchosť stala veľmi populárnou, doslova zľudovela. Jej inštrumentáciou pre sláčikový orchester britskí hostia po prestávke príjemne pohladili uši publika v Redute a pripravili ich na záverečný chod večera, suitu zo Stravinského baletu Pulcinella.
Obľúbené a efektné repertoárové číslo nemôže sklamať, má však jedno potenciálne úskalie, a síce to, že je lakmusovým papierikom sólistickej kondície takmer všetkých členov orchestra. V transparentnej neobarokovej štruktúre, kde je jasne počuť každé zaváhanie, dostáva priestor kvinteto vedúcich sláčikových sekcií, nehovoriac už o vôbec nie jednoduchých sólových partiách pre dychové nástroje. Hoboje vynikajúce, flauty veľmi spoľahlivé, trúbka a trombón dokonalé so silným individuálnym charakterom, lesné rohy v pásme prevádzkového priemeru, fagoty kdesi uprostred; kvinteto sláčikov muzicírujúce s odovzdaním a energiou, hoci nie bez intonačných prehreškov… Malo by ísť o vedľajšie dojmy, no akosi sa im nedalo ani pri jasne artikulovanej interpretačnej koncepcii a sympatickom hráčskom ťahu na bránku úplne vyhnúť, myseľ ustavične odbiehala k týmto podružnostiam. Napriek sympatiám, ktoré prechovávam k hudbe a hudobníkom z Britských ostrovov, obdivujúc „inakosť“ ich interpretačnej tradície aj charakteristického zvuku.