Elgar a Rachmaninov (aj v televíznom vysielaní)

4. 6. 2026

Košická hudobná jar

Štátna filharmónia Košice, Eivind Gullberg Jensen, Johannes Moser

Elgar – Rachmaninov

Tretí orchestrálny koncert Košickej hudobnej jari sa rozišiel so zvykom ostrej dramaturgickej kontrastnosti dvoch skladateľov; naopak na programe sa ocitli autori silne konvergujúci predovšetkým v čase, hoci už menej v priestore. Diváci sa mohli tešiť na dve atypické osobnosti neskorého romantizmu a na dve ikonické kompozície, ktoré vznikli v rozpätí len dvanástich rokov na začiatku minulého storočia. Prestíž koncertu zvyšoval fakt takmer priameho prenosu (len hodinu po začiatku koncertu) Slovenskou televíziou na okruhu Dvojka, čo je v posledných desaťročiach úplne unikátnym javom.

V prvej polovici si mohol takmer zaplnený Dom umenia vychutnať Koncert pre violončelo a orchester e mol od Edwarda Elgara. Dielo vzniklo len rok po ukončení prvej svetovej vojny a je svedectvom silnej dezilúzie autora, akéhosi zdržanlivého náreku nad stratou hodnôt spred veľkého svetového požiaru. V rozpore s koncertantnou tradíciou narába so štvorčasťovým cyklom, no aj vovnútri jednotlivých častí nachádzame silnú tempovú zvrásnenosť – adekvátnosť uchopenia predstavuje pre každého sólistu aj dirigenta nemalú výzvu.          

Nemecko-kanadský violončelista Johannes Moser hral empaticky, oduševnene, vášnivo a pritom s rozvážnym pokojom. Dokázal citlivo vystihnúť špecifické napätie medzi rezignáciou a latentnou dramatickosťou, ktoré tvorí jednu z určujúcich kvalít Elgarovej neskorej poetiky. Frázovanie budoval v širokých oblúkoch s prirodzeným dychom a zmyslom pre architektonickú kontinuitu, zatiaľ čo jeho tón si zachovával nosnosť a farebnú diferenciáciu aj v najintímnejších dynamických hladinách. Mimoriadne presvedčivé boli prirodzené prechody medzi lyrickými a dramatickými úsekmi, ktoré zohľadnili potrebu ostrej konfliktnosti zlomových momentov. Nórsky dirigent Eivind Gullberg Jensen efektívne spolupracoval so sólistom a orchester mimoriadne citlivo harmonicky i výrazovo koordinoval. Introspektívny a elegický charakter Elgarovej partitúry tak mohol naplno vyniknúť.

Po prestávke čakalo na obecenstvo ešte väčšie sústo, a síce Druhá symfónia Sergeja Rachmaninova. Najhrávanejšia a najrozsiahlejšia z troch symfónií skladateľa trvá takmer 60 minút. Keďže vzduch v koncertnej sále bol pomerne vydýchaný a ťažký, nebolo jednoduché sa naplno koncentrovať na tento výkon. Rachmaninovova neskororomantická výrečnosť nie je taká konzistentná a štrukturovaná ako povedzme Mahlerove symfónie. Domnievam sa, že rozsiahlosť tejto partitúry nie je stopercentne odôvodnená – v rozvíjaní občas hraničí s ťažkopádnosťou, miestami je sentimentálna a preexponovaná. To však nijako nezmenšuje kvalitu a hodnotu cenných melodicko-harmonických nápadov, ktorých je v symfónii neúrekom.

Dirigent Eivind Gullberg Jensen mal veľkú príležitosť na odkrytie skrytého analytického potenciálu hudobného textu, avšak trúfnem si povedať, že skladbe až tak nepomohol. Aj keď pôsobil agilne s tendenciou zvýraznenia expresívnych momentov, dojem z interpretácie vo mne vyvolával akýsi pocit bezzubosti. Vrcholy a gradácie nedosahovali „elektrizujúcu“ mieru, aj keď nepochybne treba pochváliť jemné agogické a dynamické tieňovanie, ako aj individuálne výkony najmä v sekcii drevených dychových nástrojov. Zato sláčiky v ten večer nepôsobili úplne homogénne a vycibrene: aspoň niektoré miesta sa mi zdali problematické, najmä po zhliadnutí televízneho prenosu z archívu. Azda najpresvedčivejšou sa ukázala druhá časť, po stránke kompozičnej originality i kvality prednesu.

Napriek istým interpretačným rezervám v druhej polovici večera ponúkol koncert poslucháčom stretnutie s dvoma vrcholnými dielami neskorého romantizmu v interpretácii, ktorá zaujalo vysokou profesionálnou úrovňou a podnietilo k hlbšiemu zamysleniu nad ich rozdielnymi estetickými svetmi.