Hudobný život

Elektrizujúci Arcadi Volodos na BHS

Andrea Serečinová
Andrea Serečinová
29. september 2026
Hudobný život
Arcadi Volodos. Foto: M. Borggreve

26. 9. 2026

Bratislava, Reduta

Bratislavské hudobné slávnosti

Arcadi Volodos

Schubert – Chopin

 

Rusko-francúzsky klavirista Arcadi Volodos študoval v mladosti najprv spev a dirigovanie, až ako 15-ročný sa začal vážne venovať klavíru. To, ako všetky svoje hudobnícke zručnosti dokonale zužitkováva jeden z najuznávanejších klaviristov dneška, sme mohli zažiť na jeho recitáli v rámci BHS.


Volodosovo hranie je vskutku „dirigentské“. Nielen v umeleckej predstavivosti, koncepčnom myslení, ale v spôsobe práce s klavírnym zápisom. Nepočujeme tradičné vyťahovanie jednej dominantnej línie do popredia, žiadne hlasy nie sú degradované na sprievod. Volodos má schopnosť nielen premyslieť simultánne frázovanie naprieč dvomi osnovami, ale všetko aj dvomi rukami zrealizovať tak, že hudba znie „polyfónne“ a zvukovo priezračne. Miestami sa poslucháčovi nechce veriť, že za klavírom nesedia dvaja hráči... Najmä v prvej polovici recitálu, počas Schubertovej Sonáty č. 18 G dur, bol tento efekt dokonalý. Neznela klavírna sonáta, ale symfónia s orchestrálnym zvukom. Volodos-dirigent jasne profiloval jednotlivé nástrojové skupiny nielen vo vertikále, ale aj horizontálne, posúvajúc frázy naprieč pomyselným orchestrom.




Fascinujúca je Volodosova práca s dynamikou. Nejde len o obrovský ambitus, ale schopnosť farbou zadefinovať priestor, a ten je rozľahlý. Piana prichádzajú z diaľky a občas máme pocit, že znejú dva klavíre, umiestnené ďaleko od seba. Toľko k dirigentským koreňom klaviristovho prístupu. Spevácky background je tiež nepopierateľný. Schopnosť viesť dlhú melodickú líniu v zmysluplnej fráze a napätí je omračujúca, pričom Volodos sa vyhýba akejkoľvek vokálnej maniere a afektu.


Druhá polovica s čisto chopinovskou zostavou nasýtila laikov i fajnšmekrov. Zneli mazúrky h mol, e mol, f mol, Prelúdium cis mol a slávna Sonáta č. 2 b mol. Volodos pootváral okná v klaustrofobickom prostredí tisíckrát obohratého repertoáru, a občas aj jeho trináste komnaty. Ako napríklad v poslednej časti Chopinovej Sonáty č. 2, keď výraznejšou pedalizáciou zintenzívnil jej chromatický efekt a silou vlastnej predstavivosti forsíroval jej mysteriózny temný potenciál.


Čohokoľvek sa v ten večer dotkol tento klavirista na neklavírnej stoličke – ktorú akoby narýchlo priniesli zo zasadačky – ožilo novým dychom, v novom elektrizujúcom napätí a v novej kráse. Niet divu, že sa publikum dostávalo k potleskom až po pár sekundách kontemplatívneho ticha.