Elégia pre trombón

Keď vtedy dávno našli jej muža, hlavu mal ponorenú v malom potoku Zeľanka, o ktorom domáci tvrdili, že je pomerne nebezpečný, a preto mu nikto nepovedal inak ako Zjebanka. Neznámy, čo ho zrazil, tam úbožiaka nechal a do rána sa mu okolo vlasov vytvorila námraza. Keď ho vytiahli, vyzeral ako socha slobody s korunou okolo hlavy. Ten muž sa teda utopil v potoku, keď kráčal domov zo zabíjačky, a bol to Kalistin muž. November bol síce nezvyčajne teplý, no on mal vypité a okrem tmy vládla väčšinu dňa aj hmla.

Bol učiteľom hudby a hráčom na trombóne. Otec jedného zo žiakov Malíček ho pozval na domácu zakáľačku. Vdovec Malíček žije sám, len so synom, stará sa, ako najlepšie vie, a keď chlapec nezvládol futbal, výtvarnú ani šach, požiadal Ježiška o pozaunu. Malíček zavolal Kalistinho muža, nech zahrá prasaťu pred porážkou. Obrad usmrtenia sa mal uskutočniť tak, aby prasiatko odišlo zo sveta bezbolestne a rýchlo, odpúšťajúc človeku jeho pažravosť. Ako je zvykom u kultivovaných a citlivých ľudí, ktorí navyše nepijú alkohol, nefajčia cigarety a nepľujú na zem, aj Kalistin manžel ponuku najskôr zdvorilo odmietol. Nikto nevie, ako a prečo sa napokon na tej zabíjačke objavil, aj s trombónom na popruhu. Zahral prasaťu Blíž k tebe, Bože môj a neisto chytil do ruky pohárik pálenky. Alkoholu sa vyhýbal od osemnástich rokov. Za dávnych čias totiž po niekoľkých pivách zaútočil na spolužiaka, počas debaty na chodníku ho prudko strhol k sebe, stlačil mu krk a vyhrážal sa mu. Na druhý deň tvrdil, že si na nič nepamätá, a bola to pravda. Poriadne sa vystrašil, až tak, že nasledujúce roky si neodpil ani z piva. Zmenilo to až prasa. Prvý glg domácej otvoril dvere nečakanej radosti zo života, nasledoval ďalší a Viktor aj pil, aj nadieval črevá jaternicovou zmesou. Kalista bola po celý ten čas doma a netrpezlivo vyzerala muža, s ktorým sa v to ráno pohádala. Keď sa ho totiž opýtala, či si dá kávu, alebo čaj, odvetil: „Veď urob ako ty chceš, moja,“ a to ju dopálilo. Poddajnosť, ktorú dlho vnímala ako prejav najväčšej lásky, ju znervózňovala čoraz častejšie, a tak sa s ním onoho dňa ani nerozlúčila. V sobotu nad ránom, po zabíjačke, dvadsať minút pred piatou, uvidel pán Malíček nohy. Po celodennej námahe nemohol zaspať. Zatiaľ čo sa niektorí ešte len obracali na druhý bok, chodil hore-dolu po dedine. Najskôr sa mu zalesklo pre očami, ale to bol ten trombón, bez obalu. Krásny, kvalitný nástroj, nie taký, ako dostal malý Malíček: plastový z Číny.

Nebohému visela pozauna na tele aj vo chvíli smrti a leskla sa v tej tme ako pozlátko. Malíček zavolal políciu, prišli, urobili obhliadku, fotografie, a keď dorazil a aj zmizol súdny lekár, privolili, aby sa k nemu naklonil a prezrel si jeho tvár. Malíček neskôr Kaliste povedal, že z nehybných úst vyšiel šepot. „Ten trombón je tvoj.“

Mala len dvadsaťdeväť rokov a už sa stala vdovou. Nikto nevie, ako sa Kalistin muž na zabíjačke objavil, a nikto si nepamätá, kedy odtiaľ zmizol. Zostali po ňom len neforemne stočené metre jaterníc a futrál, položený v šope. Nástroj si zobral, obal nie. Hoci jeho smrti predchádzala drobná manželská nezhoda, Viktor, teda, kým ešte žil, bol Kalistou nadšený. Skákal pre ňu z mosta, skladal zložité melódie, hrával jej pri varení a z práce sa ponáhľal vždy rovno domov. Raz videli v televízii príbeh bezdetných manželov, kde žena smrteľne ochorela, a tak sa muž rozhodol, že umrú spolu. Postupne sa zbavovali vecí, porozdávali majetok a potom sa otrávili a spoločne v manželskej posteli umreli. „Aj ja by som to urobil,“ vyhlásil vtedy Viktor. „Ja nie,“ odvetila Kalista. Vedela, že sa mu páči práve preto, že by kvôli nemu neumierala. Na pohreb prišli všetci účastníci zabíjačky. Truhlu nechali istý čas otvorenú a Malíček predtým Kaliste vysvetlil, že by bolo lepšie, ak by namiesto Tam u nebeských bran zaznela Elégia pre trombón a orchester od Eugena Suchoňa. Ten ju ako veľmi mladý skomponoval pre priateľa, ktorý tragicky zahynul. Žena len súhlasne privrela uslzené oči a Malíček do obradnej siene priniesol svoj starý kotúčový magnetofón, štvorstopový, s nahrávkou z rádia, neznelo to čisto. Na pohreb sa možno hodí roztrasený zvuk, azda bolo nutné pripomenúť prítomným atmosféru domnelého záhrobia a iných neviditeľných sfér.    Ľudia po troche pristupovali k mŕtvemu, nie príliš blízko, len tak, aby s nadvihnutým obočím zahliadli ruky alebo kúsok mramorovej tváre. Jediný Malíček sa naklonil k mŕtvemu, až sa ho takmer dotkol, Kalista vyskočila z lavice. „Zopakoval, že si mám zobrať ten trombón,“ otočil sa k nej Malíček a napriahol otvorené dlane.

„Dajte nám už pokoj!“ Kalistina biela tvár sa od rozčúlenia prekrvila a zostala krajšou.

Na konci februára zaspala, krátko po ôsmej, na malej pohovke v kuchyni. Myšlienky ju ešte stále vyčerpávali, no život sa dostával ako tak do koľají. Zvykala si na samotu. Okolo deviatej ju prebudili zvuky. Do kuchyne sa spoza okien a cez múry vovalil živý trombón, niekto hral na dvore, nemusela hádať. „Zavolám políciu,“ vyšla von v župane, keď sa predtým pomedzi žalúzie uistila, že je to Malíček. Mesiac osvecoval dom a aj takto v pološere bolo vidieť, aký je veľký. Nie je jednoduché udržiavať veľký dom, tobôž ak je na to žena sama. Neskôr si uvedomila, že nemala strach. Nikam nevolala, len stála a čakala, kedy ten muž zmizne. Nevedel hrať, ťažkopádne predvádzal stupnice, ale vo finále zodvihol čiernu pozaunu do výšky: „Pozrite sa! Nástroj z plastu! Ale učím sa.“

Nevedela, ako sa k celej veci postaviť, veď ten Malíček bol v skutočnosti celkom milý človek, mierny, zástupca starostu obce. Viktor si smrť spôsobil sám a nemôže za to nikto iný. Nikto ho piť nenútil. Sem-tam nachádzala jeho vlas v knihe alebo v skrini a zakaždým ho odložila do knihy 50 skladieb pre pozaunistov.

Malíček s plastovým trombónom prišiel aj na druhý deň a potom zas. Niekedy vyšla von, inokedy nie. Zmenil taktiku a začal hrávať len jedinú skladbu – Hallelujah.

„Tá je na internete najlepšie vysvetlená,“ povedal na ospravedlnenie. Po dvoch týždňoch sa dala vystopovať jasná línia melódie. Po piatich týždňoch sa spoza plota ozval potlesk. To suseda oberala prvý hrach a zakričala, že len nedávno ho sadila, a vtedy sa to nedalo počúvať. „Ale vydržali sme, pravda,“ zodvihla ruku na pozdrav a Kalista jej zamávala naspäť. Celkom zabudla, že Malíček nikdy na trombóne nehral. Hral naň jeho dvanásťročný syn. „A malý ako? Hráva?“ opýtala sa.

„Nehráva. Ale keby ste mi dali Viktorov trombón, ja by som dal malému tento tu,“ ukázal na nástroj v rukách, „a hrali by sme obaja.“

Počas prvého letného dňa popoludní vykopala Kalista prvé zemiaky a potom vošla do domu, aby si uvarila kávu. Skladba Hallelujah jej týždne neschádzala z mysle, vnútorným hlasom si už ani nedokázala vybaviť inú melódiu. Náhle si uvedomila, o čom sa tam spieva, verš z prvej slohy hovorí, že „bezradný kráľ skladá aleluja.“ Malíček je bezradným kráľom. Je jeho cieľom vlastniť Viktorov trombón? Ak áno, prečo? Prezliekla sa, upravila si vlasy a urobila mejkap. Zobrala tú pozaunu, futrál vyčistila, vyleštila handrou a vyšla s ňou na ulicu. Malíčkovci bývali na opačnom konci dediny. Minula potok Zeľanka, zdravila ľudí do záhrad, jej krok bol pevný. Nemusela zvoniť, muž stál na dvore a vešal bielizeň. Pozval ju dovnútra a nech sa nevyzúva, kuchyňa je vľavo, uvarí čaj.

„Tu máte,“ podala trombón Malíčkovi. Vybral nástroj z obalu. Prešiel rukami po hladkom trupe.

„Je to spomienka,“ povedal.

„Je,“ súhlasila. Zadívala sa von, dvere zostali otvorené. Na dvoch natiahnutých šnúrach sa hompáľali chlapčenské nohavice a chlapské trenírky, nejaké uteráky a jedno tričko.

„Dáme si víno?“

„Áno,“ prikývla.