Einstein v tržnici

28. 5. 2026

Bratislava, Stará tržnica

Viva Musica! Festival

Suzanne Vega, Collegium Vocale Gent, Ensemble Ictus

Glass: Einstein on the Beach (koncertné uvedenie)

one two three four, one two three four five six

one two three four five six seven eight

Po päťdesiatich rokoch od svojho vzniku zaznel Einstein na pláži Philipa Glassa konečne aj na Slovensku. Antiopera v koncertnom uvedení – znie to ako negácia negácie. Výsledok bol nevyhnutne pozitívny. Tri a štvrť hodiny tranzu: Einstein počítajúci, Einstein škrípajúci na husliach, Einstein v súdnom procese, Einstein vo vlaku, Einstein snívajúci o vesmírnej lodi, Einstein v predčasne klimatizovanom supermarkete (kvôli nemu sa nakoniec na pláž nešlo…). Išlo sa bez prestávky, publikum v bratislavskej Starej tržnici, zaplnenej viac ako dôstojne, sa mohlo ľubovoľne pohybovať v priestore, konverzovať, odísť…

 

Einstein je (alebo môže byť) jednou veľkou zenovou meditáciou, aj keď všetko pulzuje väčšinou v šialenom tempe, neraz na hranici fyzickej zvládnuteľnosti. Hudba rozpráva v binárnom kóde: je nekonečným reťazením dvoj- a trojtónových buniek, ich radením vznikajú donekonečna meniteľné obrazce.

Binárny kód znamená totálnu mechanizáciu. Do inštrumentálneho podkladu zbor deklamuje číslice alebo solmizačné slabiky, pripomína to spôsob, akým sa rytmus traduje v indickej hudbe; charakter patternov a perkusívny zvuk zasa často asociuje stredoafrickú kmeňovú hudbu. Výsledkom ich syntézy je čosi veľmi americké. Je to hukot veľkého šialeného vesmírneho stroja, zostupujúceho z nebies, o ktorom básnil Allen Ginsberg. Hukot blikajúcich výherných automatov z lunaparkov v Las Vegas:

saxofóny znejúce ako syntetizátor

spevácky zbor znejúci ako syntetizátor

ozvučené husle znejúce ako syntetizátor

syntetizátory (dva) znejúce ako syntetizátor

Na pódiu vidíme živých hráčov a spevákov, ako sa im však darí udržať taký level synchronizácie a nepoľaviť v zbesilom tempe na plochách 15-20 minút, kým dôjde k zmene obrazu/momentálneho obsadenia/tempa/farby osvetlenia, je veľkou záhadou. Dokonca to po celý čas vydržať s hráčskou iskrou a entuziazmom...

one two three four five, one two three four five

one two three four five, one two three four five six

Einsteinova myseľ šrotuje na plné obrátky, členovia Collegium Vocale Gent (kam sa podel Herreweghe…?) chrlia svoje číslice s kadenciou a synchrónom, nad ktorými neveriacky krútime hlavami.  Keď sa divý pulz trocha upokojí, bodové svetlo zamieri na hviezdnu Suzanne Vega. Ležérne, so šviháckym klobúkom na hlave, deklamuje s autentickým americkým laidbackom do mikrofónu porcie dadaistických textov, neskutočne podmanivým hlasom zacyklene opakuje rozkošné nezmysly. Až na záverečnú scénu – s príbehom o dvoch milencoch na lavičke v parku. Jediný náznak súvislého deja. Happyend je krikľavo banálny, krikľavo americký…

Niet deja ani žiadnej drámy. Einstein však ojedinele ponúka priestor pre lyriku. Dokonca náznak árie pre sólový ženský hlas, pravdaže s textom na solmizačných slabikách, ako inak. A k tomu basklarinet, sopránsaxofón a flauta – zvuk hardbopového tranzu, ako ho namiešali na počiatku 60. rokov John Coltrane a Eric Dolphy; ich Impressions alebo My Favorite Things sa mohli hrať 20-30 minút v zbesilom pulze na dvoch akordoch. Nezastaviteľný vlak, mýtus americkej noci (ako by povedal Jack Kerouac) si tiež našiel cestu do veľkej syntézy, ktorá v r. 1976 vypľula Einsteina na pláži.

V záverečnej fáze, keď sa priestor tržnice ponoril do sýtej červenej, sme mohli sledovať dokonca čosi ako jam session v nočnom klube. Hudba bola sotva z Glassovho pera, no akosi sem patrila aj ona. V týchto okamihoch si už matne uvedomujem chybu, ktorú som spravil, keď som sa rozhodol celé predstavenie úctivo presedieť na stoličke. Po odznení búrlivého potlesku s ováciami postojačky opúšťam tržnicu v stave delíria a úplnej prázdnoty, (takmer) neschopný chodiť alebo myslieť. Až na druhý deň si konkrétne začínam uvedomovať, čo som večer predtým fyzicky aj mentálne vstrebal, aj to, že nič podobné sa v našich zemepisných šírkach tak skoro asi nezopakuje. Po päťdesiatich rokoch od svojho vzniku…

Thank you, thank you, thank you, Viva Musica!