Dve sakrálne symfónie na Novej slovenskej hudbe

7. 11. 2025

Bratislava, Reduta

Nová slovenská hudba

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Hilda Gulyás, Matúš Šimko, Petra Torkošová, Ondrej Olos

Bernáth – Borzík

Otvárací koncert festivalu Nová slovenská hudba v Slovenskej filharmónii priniesol najväčšie obsadenie zo všetkých festivalových dní a dva celkom odlišné prístupy nielen k duchovnej tematike, ale aj k samotnému uchopeniu symfonickej formy. Sála bola slušne zaplnená a počas večera zazneli dve diela skladateľov dlhodobo prítomných na súčasnej slovenskej hudobnej scéne – Ľuboša Bernátha a Lukáša Borzíka. Dá sa predpokladať, že pre oboch bola téma duchovna nesmierne osobná – obe hudobné výpovede pôsobili úprimne aj pokorne.

Symfónia č. 2 Via Lucis (Cesta svetla) Ľuboša Bernátha je podľa slov autora vnútornou modlitbou, prosbou o pokoj a mier medzi ľuďmi. Text vychádza z Evanjelia podľa Jána a Jánovho zjavenia v latinčine. Napriek veľkému obsadeniu – symfonický orchester, miešaný zbor, organ, klavír a až päť hráčov na bicích nástrojoch – sa skladba začala subtílne, v nižšej dynamike a úzkej sadzbe. Zaujala ma najmä precízna práca so zborovými partmi a veľmi citlivá interpretácia, zatiaľ čo orchester pôsobil prevažne sprievodne, statickejšie. Postupne sa do popredia dostávali rytmicky výrazné a zvukovo hutné úseky, v ktorých bicie zohrávali prekvapivo dominantnú úlohu. Tento kontrast medzi vnútornou modlitbou a vonkajšou expresiou akoby bol základom celej skladby.

Hoci mala symfónia tri časti, pôsobila skôr ako sled krátkych modlitbových myšlienok, oddelených úsekmi ticha. Niektoré frázy smerovali k vyvrcholeniu, iné zostali pokojné a uzavreté do seba. Autor tak využíval koncertantný princíp a striedal dramatické pasáže s lyrickými, no symfónia ako celok sa neposúvala výrazne dopredu. Orchester ukázal široké dynamické rozpätie a prirodzene zvládol aj výrazné kontrasty medzi jednotlivými frázami. Najsilnejšie však pôsobili pasáže s menším obsadením a jemnejšou dynamikou, so zborom v hlavnej úlohe.

Po prestávke zaznela druhá symfónia večera pre symfonický orchester a miešaný zbor, bez použitia bicích nástrojov, klavíra či organu, zato s dvomi sólistami – sopránom a tenorom. Lukáš Borzík v diele Matka zhudobňuje Modlitby za 12 čností ticha, text zachoval v slovenčine. Napriek téme stíšenia sa dielo začalo prekvapujúco plným, miestami až ťaživým orchestrálnym zvukom, ktorý poslucháča okamžite vtiahol do deja. Každá z dvanástich modlitieb mala jednotnú formu, no menila sa inštrumentácia, nálada aj intenzita výrazu. Na záver každej zaznelo ,,amen“, ktoré nenápadne rástlo na naliehavosti. Najskôr bolo zdržanlivé, postupne však viac netrpezlivé, až bolestné.

Oslovilo ma, ako Borzík zachoval formovú jednotu diela a zároveň dokázal dať každej modlitbe odlišný charakter. Dalo by sa hovoriť o inštrumentačných variáciách – obmeny boli také nápadité a farebné, že každá z modlitieb nadobudla osobitú atmosféru. Motív aj harmónia boli jednoduché, no účinné. Sólisti spievali bez opernej okázalosti, prirodzene, akoby boli rovnocennou súčasťou spoločnej modlitby všetkých na pódiu. Po poslednej modlitbe prišla kóda s novou harmóniou, hudba však už negradovala, skôr sa stíšila a prešla do pokoja či pokory. Matka je dielom s jasnou koncepciou, silnou myšlienkou a úprimným výrazom, ktoré dokáže osloviť bez ohľadu na vierovyznanie.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)