Dojímavé memento

Prvé mníchovské uvedenie Weinbergovej opery z prostredia koncentračného tábora Die Passagierin inscenoval Tobias Kratzer ako hlboko aktuálnu drámu, postavenú na psychológii jednotlivých postáv. Vďaka ich vycizelovanej komornej hre a bez inscenačných klišé zarezonovala ako subtílne nástojčivé rekviem proti zabudnutiu s famóznou sopranistkou Elenou Tsallagovou v jednej z titulných postáv.

Dajú sa hrôzy Osvienčimu zobraziť na opernej scéne? David Pountney, niekdajší intendant operného festivalu v Bregenzi, odpovedal na túto otázku jednoznačne áno, keď v r. 2010 inscenoval operu Mieczysława Weinberga Die Passagierin (Pasažierka). Išlo o scénickú premiéru diela dokončeného v r. 1968. Prvýkrát sa uviedlo koncertne v Moskve až v r. 2006. Pountney postavil na javisku v Bregenzi koncentračný tábor s väzňami v pruhovaných rovnošatách, s krematóriom, železničnou rampou, esesákmi. Dramaturgiu jeho réžie definoval tiesnivý naturalizmus.

V Bavorskej štátnej opere zvolili režisér Tobias Kratzer a šéfdirigent Vladimir Jurowski radikálne odlišný prístup. Bez koncentračného tábora, bez esesákov, bez väzňov. V ich inscenácii rezonuje hlavne spomienka na hrôzu koncentrákov.

Opera vznikla na základe rovnomennej poviedky Žofie Pos­myszovej. Prežila Osvienčim a Ravensbrück, stala sa dôležitým svedkom zverstiev nacistického Nemecka, o ktorých hovorila. Do svojej smrti v auguste 2022 navštívila každú novú inscenáciu Pasažierky.

V rozhovore v programovom bulletine Jurowski zdôrazňuje, že pasáže opery, ktoré libretista Alexander Medvedev napísal dodatočne, nemajú nič spoločné s Posmyszovej príbehom. Napriek tomu majú vo Weinbergovej opere svoj význam. Kratzer a Jurowski eliminovali to, čo v Posmyszovej poviedke chýba. Ich inscenácia je približne o 35 minút kratšia.

Súčasťou deja opery je pomerne obšírne poňatá postava Káte, ruskej partizánky a väzenkyne v osvienčimskom pekle. Je namieste uvažovať o tom, či Medvedev a Weinberg túto postavu nevymysleli len preto, aby sa ich dielo stalo pre sovietskych diktátorov prijateľnejším. V r. 1968 bol však rodák z Varšavy v Sovietskom zväze už uznávaným skladateľom. Po úteku pred nacistami sa v r. 1943 usadil v Moskve, v Šostakovičovi našiel mentora, mecenáša i podporovateľa. Po Stalinovej smrti napísal 6 opier a 22 symfónií. Škrtnúť postavu komunistickej Rusky len preto, aby sa uvedenie opery v dobe dnešnej vojnovej agresie Ruska na Ukrajine stalo z hľadiska dramaturgie politicky korektnejším, nebolo nutné. Sovietskym pohlavárom sa Weinbergova opera nepozdávala už vtedy.

Dej sa začína koncom 50. rokov 20. storočia. Lisa a jej manžel Walter, nemecký diplomat, cestujú loďou do Brazílie. Na lodi sa Lise zdá, že v jednej zo spolupasažierok spoznala Martu, ktorá bola v Osvienčime väzenkyňou. Domnelé (?) stretnutie nahlodá Lisinu životnú lož. Až na lodi povie Walterovi o svojej minulosti väzenskej dozorkyne v Osvienčime. Walter sa obáva o svoju kariéru. Ťažiskom opery sú Lisine spomienky. Dve tretiny sa odohrávajú v koncentračnom tábore, zvyšok tvorí Lisino rozprávanie o Marte a jej láske k huslistovi Tadeuszovi a o tom, ako sa snažila získať Martinu priazeň. Umožnila jej totiž stretávať sa s milencom, no za túto službu požadovala informácie z barakov, čomu sa Marta bránila. Marta bola obľúbená, Lisu všetci nenávideli. Nakoniec poslala Martu na smrť.

Kratzerova inscenácia sa začína v súčasnosti. Portál javiska zapĺňa bok zaoceánskej lode s balkónmi. Za zábradlím postávajú turisti. Jednotlivé kajuty sa postupne otvárajú, v jednej z nich sa objaví Marta, oblečená v elegantných tmavých šatách. V ďalších kajutách je vidieť ostatné väzenkyne, všetky sú oblečené ako Marta, teda odindividualizované, nie však prostredníctvom typicky pruhovaného väzenského oblečenia.

Prvá časť Kratzerovej inscenácie sa odvíja v divadelne účinnej simultánnosti časových rovín. V kajute vidíme Lisu ako starenku (Sibylle Maria Dordel), ktorá úpenlivo zviera urnu s Walterovým popolom. Nemo a ustrašene sleduje scény, ktoré sa kedysi odohrali v kajute medzi ňou a jej manželom počas plavby do Brazílie. Pod ťažobou spomienok napokon skočí do vody. Portál zahalí závoj a prvá časť predstavenia pred prestávkou sa skončí filmovou projekciou strácajúcej sa starenky Lisy v hlbinách oceánu.

V druhej časti sa scéna otvorí. Vidieť dlhé rady stolov pripomínajúce usporiadanie barakov v Osvienčime, elegantná spoločnosť (pasažierov lode?) si sadne k večeri. Telá mŕtvych žien na stoloch sa objavujú a miznú ako prízraky spomienok na minulosť, na konci malá televízia ukazuje dokumentárne zábery z koncentračného tábora. Monitor je príliš malý na to, aby diváci videli, o aké konkrétne zábery tu ide. Farba, rytmus mihotania televízneho svetla sú však jednoznačné: tieto obrazy pozná každý v hľadisku, ich hrôza je do kolektívneho vedomia vlisovaná veľmi plasticky. Hudba vťahuje poslucháča do krútňavy deja a jeho rýchlo sa striedajúcich výjavov. Vie byť brutálna, groteskná, ale často aj zúfalo krásna. Jurowski vytvoril s orchestrom majstrovské dielo hudobno-dramatickej narácie, strhujúce a tiesnivé. Weinberg skomponoval Pasažierku s množstvom pôsobivých hudobných čísel, jeden akustický útok nasleduje za druhým ako delové salvy.

Kratzer kreuje scénu v tábore spektakulárnou komornou hrou. Sophie Koch ako Lisa, Jacques Imbrailo ako Tadeusz a Elena Tsallagova ako Marta rozohrávajú vokálne i herecky šialenstvo hrôz holokaustu skoncentrované do trojstrannej komornej drámy o moci, žiarlivosti a túžbe. Tadeusz má zahrať valčík pre veliteľa koncentračného tábora (tu kapitána lode), odmietne to urobiť. Namiesto toho zahrá Bachovu Chaconne a dôstojníci ho ubijú na smrť. Stávame sa tu svedkami posledných zábleskov vedomia topiacej sa starenky Lisy, v ktorej sa surreálnym spôsobom prelínajú spomienky na minulosť s čerstvými dojmami?

Sophie Koch spieva Lisinu bizarnú túžbu po láske úžasne, Imbrailova hrdosť nezlomeného väzňa Tadeusza žiari fantastickou barytónovou hĺbkou. Udalosťou večera je však Elena Tsallagova. Jej Marta je človekom v bolesti, nahým a obnaženým, spievajúcim zvodne, čisto a jasne o túžbe po živote. Vďaka nej sa z partitúry stáva dojímavé memento, ktoré vyviera z Weinbergovej opery. Tsallagovej Marta prekonáva smrť. Na konci je na závoji pred portálom vidieť videoklip pokojne sa vlniaceho mora, nad ktorým sa vznáša Martin hlas: „Nikdy, nikdy na teba nezabudnem.“ 

Mieczysław Weinberg

Die Passagierin

Hudobné naštudovanie: Vladimir Jurowski

Réžia: Tobias Kratzer

Scéna, kostýmy:

Rainer Sellmaier

Svetlo: Michael Bauer

Video:

Jonas Dahl, Manuel Braun

Zbormajster:

Christoph Heil

Dramaturgia:

Christopher Warmuth

Stará Lisa:

Sibylle Maria Dordel

Lisa: Sophie Koch

Walter: Charles Workman

Marta: Elena Tsallagova

Tadeusz: Jacques Imbrailo

Zbor a Orchester Bavorskej štátnej opery

Mníchov

Bavorská štátna opera

10. 3. 2024 (premiéra)

22. 3. 2024 (recenzovaná repríza)