Dať zmysel každému tónu

S huslistom, pedagógom a spoluzakladateľom Mucha Quartet JURAJOM TOMKOM sme sa rozprávali o slovenskej hudbe ako prirodzenej súčasti jeho interpretačnej identity, o dialógu so skladateľmi, o zrelosti interpreta, o tréme i pedagogickej zodpovednosti.

V rozhovore sa vracia k objavovaniu domácej komornej tvorby i k nekonečnému vesmíru kvartetovej hudby, ktorý interpretovi stále kladie nové otázky a ponúka netradičné výzvy...

Vnímaš propagovanie slovenskej hudby ako svoje umelecké poslanie?

Slovenskú hudbu vnímam ako niečo osobné a špeciálne, ako svoje korene, ako rodinu so všetkými jej pozitívami aj negatívami. Vyrastal som v tomto prostredí, som jeho súčasťou, a preto vnímam ako svoje poslanie slovenskú hudbu interpretovať a šíriť ďalej v priestore aj čase. Nie však nekriticky, bez rozmýšľania. Nie všetko má automaticky vysokú umeleckú hodnotu a to platí aj o slovenskej hudobnej tvorbe. Práve preto je dôležité hľadať, vyberať, objavovať...

Významnú úlohu v tomto smere zohrali cykly koncertov pod názvom Albrechtina – (Ne)známa hudba. Kedy a ako sa začala táto spolupráca?

Albrechtina vznikla v roku 2010 a s ňou sa začala aj naša spolupráca s jej zakladateľom Vladom Godárom. Mal som tú česť účinkovať už na prvom koncerte, kde sme v klavírnom triu Istropolis spolu s Katkou Brejkovou a Katkou Zajacovou hrali diela Jána Levoslava Bellu, Štefana Németha-Šamorínskeho, Jozefa Kresánka a Alexandra Albrechta.

Mucha Quartet existuje od roku 2003, no v podstate až so vznikom Albrechtiny a vďaka dialógom s Vladom Godárom sme začali slovenskú hudbu študovať a uvádzať systematickejšie. Práve toto prostredie nás výrazne nasmerovalo k hlbšiemu záujmu o slovenskú komornú tvorbu.

Pri pohľade na váš repertoár je zrejmé, že slovenská tvorba v ňom má mimoriadne bohaté zastúpenie.

Doposiaľ sme uviedli všetky kvartetá Jána Levoslava Bellu, Mikuláša Moyzesa a Ivana Hrušovského, ako aj výber z tvorby Dezidera Kardoša, Ladislava Burlasa, Miroslava Bázlika, Jevgenija Iršaia, Petra Machajdíka, Vlada Godára, Jozefa Podprockého a mnohých ďalších. V rokoch 2019–2021 sme v Slovenskom rozhlase nahrali všetkých pätnásť kvartet Ilju Zeljenku, ktoré zatiaľ čakajú na vydanie. Pripravujeme aj štúdiové nahrávanie troch sláčikových kvartet Iris Szeghy.

Množstvo slovenskej komornej tvorby ešte nebolo uvedené ani nahraté, prípadne existuje iba v archívnych nahrávkach, často v nevyhovujúcej kvalite. Myslím si, že týmto dielam treba vdýchnuť aktuálneho ducha súčasných interpretov, aby sa stali príťažlivejšími aj pre ďalšie generácie. A kto iný by mal propagovať slovenskú tvorbu, ak nie slovenskí interpreti?

Ako vnímaš rozdiel medzi živým koncertom a nahrávkou?
Živý koncert je viac živelný, spontánny. Dá sa na ňom viac experimentovať s dynamikou, časom, priestorom aj farbami zvuku. Nahrávka je zameraná na zachytenie objektívnych, fyzikálnych parametrov interpretácie. Nebezpečenstvo nastáva vtedy, keď sa interpret pri nahrávaní dostane za hranice hudobného zmyslu diela a z výsledku sa stane sterilná konzerva.

Zatiaľ však stále zastávam názor, že záznam živého koncertu má mnoho technických nedostatkov, a preto ho nepovažujem za rovnocenný plnohodnotnej štúdiovej nahrávke.

Na ktorú nahrávku si najviac hrdý?

Výnimočné miesto má pre mňa album virtuóznych sólových skladieb rakúskeho huslistu a skladateľa Misku Hausera, ktorý sme nahrali s klaviristom Marošom Klátikom v roku 2019. Taktiež si rád spomínam na nahrávku Dvořákovho Sláčikového kvinteta G dur op. 77 s kontrabasistom Filipom Jarom, ktoré sme nahrali spolu so Sláčikovým kvartetom e mol v uhorskom štýle od Jána Levoslava Bellu v roku 2017. Teším sa aj z nahrávky Slovenských spevov Bélu Bartóka s Ivou Bittovou z roku 2015. Tento projekt je aktuálny neuveriteľných desať rokov, mali sme s ním turné po celom Slovensku aj po Česku.

Spolupracujete teda aj s hudobníkmi z iných žánrov, v rámci festivalu Viva Musica! ste nedávno vystúpili s formáciou Lash&Grey. Čo vám takéto presahy prinášajú?

Áno, zvykneme spolupracovať aj s hudobníkmi z iných žánrov, je to pre nás možnosť na chvíľu sa uvoľniť od vážnej hudby (úsmev). Jakub Šedivý robí veľmi zaujímavé aranžmány a Kristína Mihaľová je charizmatická speváčka s krásnou farbou hlasu a prirodzeným jazzovým cítením. Veľmi si vážim, že s nimi môžeme hrať. Sú disciplinovaní, dochvíľni, pokorní a to, čo robia, robia naozaj dobre. Zároveň sa budem tešiť, ak si raz na Viva Musica! zahráme aj samostatný koncert iba ako Mucha Quartet.

Ako sa mení tvoj pohľad na hudbu a jej interpretáciu s pribúdajúcimi skúsenosťami?
Štúdium u viacerých pedagógov mi ukázalo, že k hre, cvičeniu, estetike aj štýlovosti interpretácie možno pristupovať rôznymi spôsobmi. Ako sólista aj komorný hráč som absolvoval kurzy vo viacerých krajinách a získal množstvo impulzov, ktoré mi rozšírili pohľad na to, ako možno hudbu interpretovať.

Tieto skúsenosti sa snažím prenášať aj do pedagogickej praxe. Zároveň si však často uvedomujem, že interpretačné ideály a méty narážajú – najmä u študentov v prvých ročníkoch konzervatória – na realitu, snahu o zvládnutie základov hry. Ako pedagógovia sme neraz radi, keď študenti hrajú čisto, rytmicky presne a s pekným tónom – to je základ úspechu.

V komornej hre sa tiež najprv usilujeme o základné parametre – súhru, spoločné začiatky a konce nôt, dýchanie, uchopenie tempa, nástupy, odsadenia, artikuláciu, dynamiku, tvorbu tónu, hľadanie farieb a frázovanie. Až na tomto základe sa dá stavať ďalšia interpretácia.

Ako kvarteto ste študovali na VŠMU v triede Jána Slávika, vo Viedni u Johannesa Meissla a v Madride pod vedením nedávno zosnulého huslistu a dirigenta Güntera Pichlera. Ako si naňho spomínate?

S pánom Pichlerom sme sa prvýkrát stretli v lete 2012 na majstrovských kurzoch Schubertiáda v rakúskom Schwarzenbergu. Vybral si nás na základe audionahrávky a dodnes si pamätám, ako mi osobne zatelefonoval a pozval nás na hodiny.

Neskôr sme sa stretli u neho doma v Perchtoldsdorfe, na kurzoch v Montreale a napokon v Madride, kde sme v rokoch 2014–2015 absolvovali postgraduálne štúdium komornej hry na Escuela Superior de Música Reina Sofía. Bolo to mimoriadne intenzívne obdobie, ktoré nás posunulo v disciplíne a náročnosti na seba samých. Otvoril nám nový obzor v kvalite kvartetového zvuku a interpretácie. Viedol nás k tomu, aby sme sa nahrávali na skúškach, dbali na intonačnú presnosť, súhru, tempové predpisy, artikuláciu a krásu zvuku. Neustále zdôrazňoval význam dôkladnej individuálnej prípravy, bez ktorej podľa neho spoločná skúška nemá zmysel. Prízvukoval nám, že najťažšie je udržiavať sa v hráčskej forme a zároveň vydržať spolu ako kvarteto. Tieto slová sme si vzali k srdcu.

Ktoré dielo ste s kvartetom nacvičovali najdlhšie?

Jedným z najnáročnejších diel, ktoré sme kedy študovali, bolo Siedme kvarteto slovenskej skladateľky Viery Janárčekovej. Išlo o ťažko čitateľný rukopis s grafickou notáciou, množstvom rôznych značiek a miestami aj zápisom v dvoch notových osnovách – horná bola pre ľavú ruku, spodná pre pravú, čo je pre sláčikárov nezvyčajné. Človek sa tak musel takmer rozdvojiť. (smiech)

Veľmi náročnou povinnou skladbou na jednej zo súťaží bola aj Arcadiana Thomasa Adèsa. Jej naštudovanie nám dalo poriadne zabrať a ja som sa ju snažil viesť z pozície prvých huslí. Na pódiu sme si na viacerých miestach neboli celkom istí, či sme skončili spolu. Po súťaži sme sa dozvedeli, že vraj naša interpretácia mala špecifického ducha – možno práve preto, že to bolo na pódiu také dobrodružstvo.

Pri takýchto dielach ide často o efekt akejsi „modernej divočiny“: náročné rytmy, komplikovaná intonácia, nezvyčajný zápis a úplne iné nároky na súhru než pri klasickom repertoári. Súčasná hudba je v tomto zmysle veľmi náročná. Naštudovanie stojí veľa času a energie, pričom výsledný účinok na poslucháča nemusí byť vždy priamoúmerný množstvu práce, ktoré interpret do prípravy vloží. O to dôležitejšie je vystihnúť charakter skladby a nájsť v nej vnútornú logiku.

Aké boli tvoje pedagogické začiatky?

Učím od roku 2015, keď som ukončil doktorandské štúdium. Hneď potom som začal pôsobiť na VŠMU aj na štátnom Konzervatóriu. K učeniu som sa dostával postupne, začínal som s jedným študentom na VŠMU a s dvoma na konzervatóriu.

Neskôr sa ich počet rozrástol na takmer dvadsať, čo už začalo byť neúnosné a nedalo sa to dobre skĺbiť s koncertovaním. Postupne som preto dospel k tomu, že sa snažím udržiavať balans medzi učením a koncertovaním, čo sa mi zatiaľ celkom darí.

Stále sa cítim viac ako skúsený interpret než skúsený pedagóg, možno aj to študentov do mojej triedy láka. Učiť však chcem ďalej a možno o desať či dvadsať rokov sa budem cítiť aj ako skúsený pedagóg. Každý žiak je individualita a každý si vyžaduje iný prístup. Mojím cieľom nie je študenta demotivovať, ale správne ho nasmerovať a zároveň mu nechať priestor, aby kráčal vlastnou cestou.

Ako by mal podľa teba interpret na sebe pracovať?
Pre mňa je hudba celoživotnou métou, za ktorou stále kráčam. Bez neustáleho udržiavania hráčskej kondície to nemôže fungovať. Motiváciou k neustálemu zlepšovaniu sú pre mňa koncerty, nahrávky, ale aj snaha byť vzorom pre vlastných študentov.

Často cvičím aj skladby, ktoré hrajú moji študenti a ktoré ja sám nemám v repertoári. Aj to je pre mňa motivácia ďalej sa zlepšovať. Verím, že ma to neopustí ani po štyridsiatke. (smiech) Myslím si, že keď študenti vidia vo svojom pedagógovi aktívneho huslistu, môže to byť pre nich motivačné.

Je náročné skĺbiť učenie a koncertovanie, pretože oboje si vyžaduje veľa času a energie. Ideálne je, keď si pedagóg-hudobník dokáže udržať kontakt s pódiom, či už ako sólista s orchestrom alebo komorný hráč. Študenti vnímajú, keď pedagóg aktívne hrá, a podľa mňa je pre nich dôležité vidieť, že to, o čom na hodinách hovorí, sám aj žije. Príkladom, hoci možno extrémnym, je Maxim Vengerov. Učí v Londýne a zároveň koncertuje po celom svete. Neviem si predstaviť, ako sa pri takom programe dá pravidelne učiť, ale pre študentov je určite veľkou cťou a motiváciou študovať u takého interpreta.

Kedy sa dá hovoriť o zrelom interpretovi?

Zrelým interpretom je podľa mňa ten, kto má za sebou určitú skúsenosť, pozná literatúru, repertoár rôznych období a rozumie štýlovým rozdielom. Vie, že každý tón nesie príbeh a úlohou hudobníka je dať mu zmysel. Dôležité je však aj sebapoznanie. Zrelý interpret vie, čo dokáže, pozná svoje silné stránky, ale aj svoje limity. Nehrá sa na odborníka v každej oblasti a dokáže rozlíšiť, kde sa môže oprieť o vlastnú skúsenosť a kde sa ešte musí učiť.

Ako vnímaš spoluprácu medzi interpretom a skladateľom?

Interpretácia je vždy určitým dialógom so skladateľom, najmä ak ide o žijúceho autora. Vtedy sa dá o diele rozprávať, skúšať rôzne riešenia a reagovať na to, čo v konkrétnej interpretácii zaznie. Niektorí skladatelia majú po vypočutí skladby potrebu niečo pozmeniť či vylepšiť, takúto skúsenosť sme mali napríklad s Iris Szeghy. Iní sa zas snažia prispôsobiť kompozíciu technickým možnostiam interpreta, čo niekedy robieva Peter Machajdík.

Vzťah interpret – skladateľ sa často začína formovať už na konzervatóriu. Študenti kompozície komunikujú s inštrumentalistami, zisťujú, čo sa dá zahrať, čo je problematické, aké sú možnosti nástroja, spôsoby hry. Je veľmi cenné, keď tieto vzťahy a priateľstvá pretrvajú aj po skončení školy.

Akú úlohu hrá pri interpretácii sebavedomie a vlastné ego? Dá sa klasická hudba robiť dlhodobo so sebastrednými záujmami?

Ego v pozitívnom zmysle slova je pri interpretácii nevyhnutné. Každý interpretuje hudbu cez vlastnú optiku, cez svoj zvuk, tón, vibrato, cítenie tempa či frázovanie. Bez toho by sme boli iba beztvaré bábky. O jedinečnosť interpretácie sa treba stále usilovať a k tomu vediem aj svojich študentov.

Všetko však musí mať hranice a zdravú mieru. Hypertrofické pretavovanie svojho názoru do interpretácie je podľa môjho názoru pre samotné dielo škodlivé. Vtedy sa ľahko stratí jeho zmysel, charakter aj skladateľov zámer.

Poznáš ešte trému?

Keď človek robí niečo na pódiu opakovane, v mojom prípade napríklad hrá v sláčikovom kvartete, časom sa stane ostrieľaným. V kvartete sme na pódiu štyria, takže sa zodpovednosť prirodzene rozdelí. Keď však hrám komornú hudbu s klavírom alebo sólo s orchestrom, tam sa už necítim až tak „doma“, pretože tieto polohy nezažívam na pódiu často. Zakaždým je to pre mňa výzva a mám to rád.

 Naposledy som si to veľmi užil v novembri 2025, keď som s Jordanou Palovičovou hral v českých Tepliciach Dvojkoncert pre klavír, husle a orchester od Ľuboša Bernátha.

Pozitívna tréma ostáva mojím spoločníkom. Bez nej by to podľa mňa nemalo zmysel. Keď chce umelec podať niečo pútavé a zaujímavé, vystihnúť charakter skladby a zároveň urobiť aj niečo spontánne, vždy je v tom určitá dávka zodpovednosti. A práve tá smeruje k tréme. Pre mňa je však tréma pozitívnym motivátorom. Znamená, že človek cíti zodpovednosť a tú na pódiu cítim vždy. Ak ju raz cítiť prestanem, bude to pre mňa skôr signál stagnácie.

Ako pracuješ s trémou u študentov? Čo im podľa teba najviac pomáha?

Často sa u študentov stretávam s negatívnymi odtieňmi trémy. Niekedy počúvajú rady typu: „Predstav si, že v publiku sedia kapustné hlavy, ktoré ťa nevnímajú a nerozumejú tomu.“ Podľa mňa sú to však len záplaty na hlbší pretrvávajúci problém.

Študentom sa snažím vysvetliť, že najviac im pomôže poctivá príprava. Keď sa dielu dostatočne venujú, keď sú na seba počas cvičenia nároční a vedia, čo chcú hudobne povedať, potom sa na pódiu postupne eliminuje otázka: „Čo si o mne pomyslí publikum?“

V popredí by malo by nacvičené dielo, koncentrácia na hudbu a vnútorná istota, že som urobil maximum. Potom je v podstate jedno, pred kým hrám. Tréma je dobrá a potrebná. (úsmev)

Vidíš zmysel v súťažných prehliadkach? Čo si z nich mladý interpret odnáša?

Súťaže v oblasti umenia sú podľa mňa veľkým otáznikom, pretože umenie je subjektívna záležitosť a každý oceňuje iné parametre. Pre študentov je príprava na súťaž veľkým hnacím motorom k cvičeniu, zlepšovaniu sa a ku konfrontácii s konkurenciou.

Myslím si, že súťaže majú zmysel najmä v študijnom veku, keď sa hráči zdokonaľujú v základných parametroch hry. Zároveň však majú aj svoje nevýhody, ako dlhé prehrávanie toho istého repertoáru, stagnáciu v štúdiu nových diel, neobjektívnosť hodnotenia, rozdielny vkus porotcov a, bohužiaľ, niekedy aj zaujatosť či dokonca skorumpovanosť jednotlivých členov poroty...

Pre mňa osobne boli súťaže veľkým prínosom, hoci som viackrát zažil aj veľmi rozdielne, dokonca protichodné hodnotenia. Napríklad s kvartetom sme na súťaži hrali Mozarta a jeden porotca nám vytkol, že interpretácia bola príliš strohá, prekážala mu hra bez vibrata, zatiaľ čo iný nám na tú istú interpretáciu povedal, že to bolo príliš romantické. 

Veľkým pozitívom súťaží sú však nové kontakty, priateľstvá, spoznávanie pedagógov, rôznych interpretačných prístupov a možností.

S kvartetom sme absolvovali veľa súťaží najmä v rokoch 2010–2015. Zaujímavou skúsenosťou bola medzinárodná súťaž Premio Paolo Borciani v roku 2014, kde sme získali druhú cenu a Cenu publika, v porote bola aj Martha Argerich.

Postupne sa však naše priority zmenili, prestali sme mať súťažné méty a viac sme sa sústredili na koncertovanie, repertoár a vlastnú cestu.

Máš ešte interpretačnú výzvu alebo dielo, ktoré by si si chcel zahrať?

Viaceré husľové koncerty som doposiaľ nehral, jedným z nich je napríklad Sibeliov Husľový koncert d mol. Možno nie je veľký dopyt po tom, aby Slovák hral Sibelia, ale veľmi by som sa potešil, keby raz prišla príležitosť zahrať si ho.

Kvartetových snov je veľa. Keď človek začne spoznávať literatúru pre sláčikové kvarteto, otvorí sa mu doslova nekonečný vesmír. Budúci rok si pripomenieme okrúhle výročie Beethovenovho úmrtia, takže možno by sme mohli obohatiť náš repertoár aj týmto smerom, pretože zatiaľ sme zo šestnástich Beethovenových kvartet hrali len osem. Šostakovičove kvartetá sú nádherné, majú obrovskú silu a hĺbku. Momentálne hráme Druhé kvarteto a postupne by som si ich chcel zahrať všetky, takže už by som mal takto na prahu zrelosti začať, aby som to stihol. (smiech)

Veľký priestor ponúka aj Haydn. Z jeho šesťdesiatich ôsmich kvartet sme hrali možno pätnásť, takže aj tam vidím ďalší potenciál. A, samozrejme, stále pokračujeme v objavovaní slovenskej tvorby. Teší ma, že môžeme udržiavať kontinuitu slovenského interpretačného umenia v spojení so skladateľským.

Ako vnímaš súčasnú úroveň konzervatórií? Dá sa to porovnať s minulosťou?

Nie je konzervatórium ako konzervatórium. Umelecká úroveň niektorých škôl je podľa mňa nižšia, než by mala byť, a to potom vrhá zlé svetlo aj na tie inštitúcie, ktoré sa snažia udržiavať vysoké nároky. Mnohí ľudia medzi jednotlivými školami nerozlišujú a všetky konzervatóriá sú potom hádzané do jedného vreca.

Keď som študoval, existovali štyri štátne konzervatóriá a dostať sa na jedno z nich bola prestíž. Rodičia mi vybrali Bratislavu aj preto, aby som bol v konkurenčnom prostredí. Dodnes hovorím, že čím väčšia je konkurencia medzi huslistami, tým väčšia je šanca, že sa človek bude zlepšovať. V tomto zmysle konkurenciu vnímam ako veľmi dôležitú.

Často sa hovorí, že úroveň dnes klesá. Ja si však myslím, že je to sínusoida. Aj kedysi, aj dnes sú medzi študentmi výrazné talenty, nadpriemerní hráči, lepší priemer, priemer aj slabší žiaci. Zároveň sú školy často tlačené potrebným počtom študentov, pretože od toho závisí financovanie, čo je tiež faktor, ktorý môže vplývať na úroveň.

Treba však povedať, že každý študent si môže nájsť svoju cestu. Nie každý musí byť sólista alebo špičkový interpret. Niekedy práve tí menej výrazní hráči majú výborné ľudské vlastnosti, pedagogický cit alebo schopnosť pracovať s deťmi. Som vďačný, že stále sú hudobníci, ktorí chcú učiť na ZUŠ, a veľmi si ich vážim.

Ako pedagóg však cítim zodpovednosť udržiavať umeleckú úroveň kvalitnou výučbou. A priznám sa, že mám obavy, či bude v budúcnosti dostatočná podpora a podmienky na rozvoj umeleckého školstva. Či dokáže umenie prežiť...

Čo si myslíš o hudobných gymnáziách?

Hudobné gymnázium je podľa mňa výborná idea a myslím si, že by bolo dobré založiť takýto typ školy aj na Slovensku. Verím, že by sa našli ľudia, ktorí by ho dokázali odborne pripraviť a legislatívne podchytiť. Určite to nepovažujem za nemožné.

V dnešnej dobe sa často stretávam so šikovnými a inteligentnými deťmi, ktoré sa nechcú vzdať všeobecného vzdelania, zaujímajú sa napríklad aj o prírodovedné predmety, no zároveň chcú intenzívne študovať hru na nástroji. Dopyt podľa mňa existuje. Problém je, že pre takýchto študentov dnes nemáme ideálne riešenie, pretože nemôžu študovať na dvoch štátnych školách súčasne. Mnohí preto navštevujú súkromné hodiny.

Donedávna fungovala spolupráca s bratislavským Gymnáziom na Vazovovej, kde mohli konzervatoristi navštevovať niektoré vybrané predmety. Bolo to však časovo aj logisticky náročné, takže sa od toho napokon upustilo. Práve preto si myslím, že hudobné gymnázium by mohlo byť pre určitý typ študentov zmysluplnou cestou.

Ty sám si bol tiež gymnazistom a súčasne konzervatoristom. Čo ti táto kombinácia dala?

Áno, študoval som na osemročnom gymnáziu v Partizánskom a súčasne som od šestnástich navštevoval Konzervatórium na Tolstého ulici v Bratislave. Som vďačný, že som mal možnosť prejsť všeobecným vzdelaním až po maturitu. Užíval som si, že sa môžem venovať humanitným, prírodovedným predmetom aj hudbe. Hru na husliach som vnímal ako oddych od učenia sa množstva faktografických informácií, ktoré sa od nás vtedy vo veľkej miere vyžadovali. Myslím si, že dnes je vzdelávanie už viac orientované na zážitok, prax, pokusy a empirický prístup.

Keď som zmaturoval na gymnáziu, zrazu som cítil, že mi niečo chýba. Mal som čas cvičiť na husliach takmer celé dopoludnie, ale zároveň som mal pocit, akoby som bol v nejakej klietke. Mal som pred sebou len husle a neustále som rozmýšľal iba nad hraním. Chýbal mi širší, celostnejší spôsob premýšľania.

Stále som hľadal niečo nové, spravil som si štátnicu z prekladateľstva z angličtiny.

Počas štúdia na VŠMU som zároveň študoval hru na husliach aj vo Viedni. Nebolo jednoduché študovať súčasne u dvoch profesorov, chcelo to dávku odvahy aj intelektuálnej flexibility. Boli to dva vyslovene odlišné prístupy a ja som vo vlaku medzi Viedňou a Bratislavou musel vždy trochu „prepínať“. (úsmev)

Zostáva ti popri hraní a učení aj nejaký voľný čas?

Mám rád posilňovanie s vlastnou váhou, plávanie, turistiku, vytrvalostný beh a bicyklovanie, teda sú to prevažne individuálne a vytrvalostné športy. Myslím si, že vytrvalosť je veľmi dôležitá aj pre oblasť umenia.

Študenti sa niekedy sťažujú, že sa na pódiu potia alebo fyzicky nezvládajú odohrať celý výkon. Často im zdieľam vlastnú skúsenosť, že odkedy športujem, lepšie zvládam aj pódiové výkony. Preto šport odporúčam všetkým hudobníkom aj nehudobníkom.

Dotýka sa ťa (ne)financovanie kultúry v súčasnej dobe?

Veľmi sa teším, že naše kvarteto dostalo podporu z FPU na náš malý festival musica_litera, ktorý sa v Galérii Nedbalka koná od roku 2013. Na jeseň sa opäť uskutočnia tri koncerty, na ktorých sa stretávajú tri druhy umenia – výtvarné umenie, čítanie literárnych diel a hudba. Verím, že nám naše publikum, ktoré tvorí prevažne stredná a staršia generácia, preukáže priazeň aj tento rok. Keď koncertujeme v zahraničí, vrátane Česka, cítiť, že si diváci klasickú hudbu veľmi vážia. Som priaznivcom slovenských klubov priateľov vážnej hudby, ktoré majú dôležitú úlohu pri udržiavaní záujmu o tento žáner.

Na druhej strane, viaceré projekty, ktoré sú mi blízke, tento rok podporu nedostali, napríklad Albrechtina či festival Domus & Hortus artis. Aj preto sa trochu obávam o budúcnosť komornej hudby. Verím však, že jej hĺbka a čaro jej napokon zabezpečí kontinuitu a naďalej zostaneme kultúrnymi bytosťami, ktoré si vážia svoje kultúrne dedičstvo a ponesú ho ďalej.