Daňovník ako mecenáš?

Medzi priateľmi, známymi či v širšom susedstve máme ľudí, ktorí považujú verejné dotácie na umenie za prejav komunizmu a hlavnú príčinu korupcie. Mnohí z nich sa označujú za kapitalistov, čo v ich výklade tohto konceptu okrem iného znamená, že by z vlastných peňazí podporovali len veci, ktoré sú predmetom ich osobného záujmu a priazne. Podobne ako niekdajší mecenáši.

Je to zrozumiteľný postoj, najmä ak človek nedôveruje inštitúciám, ktoré rozhodujú o verejných peniazoch. Korupcia, klientelizmus či neprehľadné pravidlá ako možné riziká nie sú výmyslom a verejná podpora kultúry pred nimi nemá automatickú imunitu. Lenže v tomto argumente sa miešajú tri odlišné veci: existencia verejného financovania, spôsob rozhodovania o takejto podpore a predstava, že súkromný vkus je lepším meradlom hodnoty.

Ak sa úplne zbavíme dotácií, rozhodovanie o tom, čo vznikne, nezmizne, ale presunie sa inam. Viac budú rozhodovať príjmy zo vstupného, sponzori, vydavateľstvá, platformy alebo súkromní mecenáši. Každý z týchto modelov má svoje pravidlá aj slepé miesta. Mecenášstvo v minulosti umožnilo vznik mnohých diel, no patróni zároveň z vlastnej vôle určovali, čo si objednajú a čo budú ochotní podporiť. Podobne ako pri súkromnom vkuse, ani súkromné peniaze nie sú automaticky slobodnejšími peniazmi. Slobodu tvorcu môže obmedzovať aj jediný človek, ktorý „platí účet“.

Samozrejme, trh má svoju legitimitu. Ak sa o hudbu zaujíma publikum a je ochotné za ňu platiť, je to dôležitý signál. Lenže nie všetka hudba dokáže svoju hodnotu okamžite speňažiť. Súčasná tvorba, interpretačný výskum, experiment či menšinové žánre nemusia mať – a spravidla ani nemajú – široké publikum ešte predtým, než dostanú príležitosť. Trh síce vie signalizovať, po čom je dopyt, sám však nedokáže rozhodnúť, akú kultúrnu produkciu si má spoločnosť zachovať.

Význam verejnej podpory tkvie práve v tomto: je naším nástrojom vytvárajúcim priestor aj pre umenie a hodnoty, ktoré sa nedajú merať iba predajom vstupeniek. Ak súkromný vkus a peniaze nie sú zárukou umeleckej kvality, nie je ňou ani verejná podpora. Umeleckú kvalitu definujú iné parametre. Pochopiteľne, verejné financovanie bez dôvery je ničím a je úplne pochopiteľné, že práve tento aspekt je najväčším tŕňom v oku ľudí odmietajúcich dotácie. Otázkou je, či svet bez týchto mechanizmov je spravodlivejší len v predstavách týchto odporcov, alebo aj v skutočnosti.

Ak chcú odporcovia dotácií v kultúre zo svojich peňazí podporovať len hudbu, ktorú majú sami radi, majú na to plné právo. V situácii, keď by radi uviedli svoje nápady do praxe kultúrnej politiky, sa však musíme pýtať, prečo by ich vkus mal byť rozhodujúcim pre celú kultúru. Nejde totiž o to, či niekto rozhodne, aká hudba vznikne, pretože niekto rozhoduje vždy. Dôležité je, kto to bude, podľa akých kritérií a komu sa bude zodpovedať.

Aj preto bude zaujímavé sledovať, kam povedie diskusia o ďalšom fungovaní Fondu na podporu umenia, ktorú v septembri otvorilo Ministerstvo kultúry. Ide napokon o to, či sa podarí vytvoriť pravidlá, ktorým možno dôverovať aj vtedy, keď výsledok nebude každému po vôli.