D. Shishkin a E. Nielsen so Slovenskou filharmóniou

20. 2. 2025

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Erik Nielsen, Dmitry Shishkin
Mozart – Hummel – Haydn 

Koncert rámcovali diela klasicistických majstrov J. Haydna a W. A. Mozarta. Otvorila ho Mozartova predohra k opere La clemenza di Tito KV 621. Interpretácia sa vyznačovala ostrou polarizáciou prudkých dynamických kontrastov a intenzívnymi gradáciami, čo jej dodalo typickú mozartovskú dramatickosť a expresivitu, zároveň však skladbe nechýbala potrebná klasicistická nadľahčenosť. Zásluhou neobyčajne exaktného gesta dirigenta Erika Nielsena predohra upútala pozornosť svojou rytmickou pregnantnosťou, pričom nestratila svoj šarm. 

Dramaturgické ťažisko večera predstavoval Koncert pre klavír a orchester č. 2 a mol op. 85 J. N. Hummela. Dmitry Shishkin sa v neľahkom sólovom parte predstavil ako znamenitý sólista. Od prvých tónov bol zvuk nástroja pod jeho rukami charakteristický výrazne zreteľným tónom, ktorý bol v dokonalej rovnováhe s orchestrom. Z interpretačného stvárnenia umelecky i technicky mimoriadne náročného koncertu vyniklo najmä precízne odlíšenie rozmanitých výrazových polôh vďaka veľmi jemnému rastru diferenciácie dynamických odtieňov. Shishkinove pianissimá boli uchvacujúce predovšetkým v komplikovaných ozdobách, ktoré vyšperkoval do najväčších detailov tak, že nestratili pôvab ľahkosti a nežnosti. 

Jeho hra sa vyznačovala technickou brilantnosťou a dokonalou pripravenosťou, niekedy trochu na úkor spontaneity a pohrávania sa s momentom prekvapenia poslucháčstva. Ohúril taktiež zvolenými extrémne rýchlymi tempami v okrajových častiach koncertu. Otázkou zostáva, či to bola správna voľba, keďže si vyžiadala svoju daň. Interpretácia Hummelovho 2. klavírneho koncertu by nemala byť prevažne sumou technicky dokonale vycizelovaných fráz, ktorých náročnosť vynikne tým väčšmi, čím rýchlejšie sú zahrané. Skrýva v sebe potenciál obrovskej umeleckej hĺbky, ktorú možno odhaliť len vtedy, ak má interpret čas zamyslieť sa nad ňou a ak tento čas poskytne aj publiku. 

Koncert uzatvárala Symfónia č. 103 Es dur „S vírením tympanov“ Hob. I:103 Josepha Haydna. V jej interpretácii sa prejavila dirigentova úžasná schopnosť pracovať s napäťovými silami harmónie. Využil všetky dostupné prostriedky na to, aby Haydnova hudba vďaka zdôrazneniu vnútornej logiky usporiadania fráz, prehovárala k človeku či dokonca rozprávala svoj vlastný príbeh. Taktiež si dal záležať na využití farebných možností orchestra vyzdvihovaním pútavých miest v jednotlivých nástrojových skupinách. Nielsenove gestá boli autoritatívne, extrémne precízne až minuciózne, svedčiace o koncentrácii na každý detail. Orchestrálni hráči boli pod jeho absolútnou kontrolou – aj tú najdrobnejšiu frázičku vždy poctivo dotiahli do konca. Dirigentov cit pre klasicistickú zdržanlivosť sa odrazil v dokonalom ovládaní tempa, ktoré akoby neustále brzdil, čo dodalo všetkým častiam patričnú vážnosť.