CODEnsemble - Get Carter

16. 11. 2024

Bratislava, Koncertná sieň Dvorana

CODEnsemble, Marián Lejava

Grime – Kmiťová – Paľa – Demoč – Carter

Jediné slabé miesto koncertného podujatia Get Carter bolo v jeho načasovaní. Po siedmich večeroch so súčasnou hudbou na festivale Melos-Étos sa domáce publikum asi natoľko vyčerpalo, že mu na tento hudobný zákusok už nestačil apetít.

Vo Dvorane ostala nadpolovičná väčšina sedadiel neobsadených. Je to veľká škoda z viacerých dôvodov. V prvom rade si to nezaslúžili organizátori projektu. Program totiž dramaturgicky ozaj stál za to. Zdarná kombinácia vkusných a sofistikovaných skladieb poskytla mnoho kontrastu, ktorý zároveň nebol násilne samoúčelným pokusom o upútanie pozornosti. V druhom rade si slabú účasť nezaslúžili hudobníci. Šesticu inštrumentalistov i dirigenta Mariána Lejavu možno zaradiť medzi špičku, a to nielen v domácom meradle. Hráči so skvelým renomé a dlhoročnými skúsenosťami sa náročnej súčasnej literatúry zhostili majstrovsky. Napokon, je to tiež škoda pre samotných divákov, ktorí koncert zmeškali. Nechali si tak uniknúť mimoriadny zážitok.

Prvá kompozícia večera Seven Pierrot Miniatures skladateľky Helen Grimovej zaujala svojou ambivalentnosťou. Snový hudobný „sequel“ k známemu Schönbergovmu dielu osciloval medzi agresivitou Pierrota a jemnou surreálnou melanchóliou. Podobné skúmanie protipólov možno pozorovať i v skladbe Ich muss weggehen Jany Kmiťovej. Na rozdiel od Grimovej a jej zrkadlovej štruktúry so striedaním premenlivých miniatúr sa Kmiťová rozhodla rozdeliť svoje dielo iba na dve kontrastné polovice. Prvú sama opísala ako stav rezignácie, v ktorom každý pokus o pohyb či nadviazanie komunikácie zlyháva. Druhá je, naopak, búrlivá a disonantná. Interpretačne boli úvodné skladby zvládnuté na skvelej úrovni. Pre súčasnú hudbu je vždy obrovským prínosom, ak interpreti do hĺbky rozumejú jej zmyslu a textúre, a tiež, ak majú sami k tejto hudbe vzťah. Poslucháč si potom môže naplno vychutnať jednotlivé nuansy a nedostane predloženú iba vyprázdnenú štruktúru. Jediné, čo sa dá hráčom na tomto mieste vytknúť, je, že v druhej časti Kmiťovej diela občas strácali dokonalú kontrolu a plynulosť súhry bola mierne narušená. Vzhľadom na to, ako krátko funguje tento ansámbel, to však nemožno označiť za signifikantný problém.

Skladateľský počin Milana Paľu s názvom Gillot je prinajmenšom ambiciózny. V obkľúčení diel mimoriadne skúsených autoriek a autorov to Paľova skladba nemala jednoduché, no možno konštatovať, že obstála výborne. Veľmi sľubne koncipovaná forma so štyrmi sólovými kadenciami svojou expresívnosťou a virtuóznosťou pôsobila mladistvo a odvážne. Zároveň sa v nej ale zrkadlili aj skúsenosti autora z jeho interpretačnej praxe.

Adrián Demoč je na rozdiel od Paľu už etablovaným skladateľom s jasne definovaným skladateľským rukopisom. V jeho skladbe Zamat možno na povrchovej úrovni sledovať elegantný zvukový obal tvorený dominantným klarinetom, čo naznačuje už názov diela. V jadre a na intelektuálnej úrovni je však pôžitkom predovšetkým pozorovanie priebehu vykomponovaného fázovania ako najpodstatnejšieho formotvorného prvku diela.

Záverečná ikonická skladba Elliotta Cartera Triple Duo bola vrcholom večera najmä z hľadiska intenzity. Americký autor si viac než klasickú formu cení proces vývoja a v kombinácii s hustým pletivom hlasov a typickou zvukovosťou 20. storočia je dielo náročné na uchopenie ako pre interpreta, tak i pre poslucháča. Možno je to iba osobnou preferenciou, no v porovnaní s predchádzajúcimi skladbami bolo napriek nespornej kvalite interpretácie toto dielo menej zrozumiteľné. Efekt mu však rozhodne nechýbal.