Človek a skladateľ Pavol Krška (1949–2025)

V polovici augusta opustil svet skladateľ a pedagóg Pavol Krška. Zanechal rozsiahle dielo s  charakteristickou osobnou poetikou, ktoré zahŕňa komornú aj orchestrálnu hudbu všetkých druhov a  foriem. Korene Krškovej invencie siahajú k mladíckym improvizáciám v domácom prostredí – či už v  Ružomberku u jezuitov alebo v kostole v Štiavničke. Slová Krškových študentov, skladateľov
PETRA JAVORKU a  LUKÁŠA BORZÍKA, prinášajú svedectvo nielen
o  skladateľovej hudbe ale aj jeho ľudskom rozmere.

Slovenský skladateľ, klavirista a pedagóg Pavol Krška sa narodil 11. mája 1949 v Ružomberku. Študoval hru na klavíri na Konzervatóriu v Žiline v rokoch 1964–1970 v triede Danuše Kurkovej. Bol mimoriadne disponovaným klaviristom a štúdium absolvoval Lisztovou Sonátou h mol. No zároveň mal veľkú záľubu v improvizáciách na organe a klavíri, ktoré si začal zapisovať, a rozhodol sa pre štúdium skladby na VŠMU. Skladbu v triede Alexandra Moyzesa absolvoval Symfoniettou pre orchester (1975). Vravieval, že skladateľ sa po štúdiu dlhšie hľadá, no už jeho Sláčikové trio (1976), ktoré dokončil ako 27-ročný, predznamenáva jeho typickú hudobnú reč.

Na začiatku svojho pôsobenia spolupracoval so svojimi bývalými spolužiakmi a  novopečenými pedagogickými kolegami na žilinskom Konzervatóriu – s manželmi Glasnákovcami, Janom (viola) a  Květou (violončelo), a s manželmi Kudjovcami, Ľubomírom (husle) a Evou (klavír). Všetci niekoľko desaťročí vyučovali tieto nástroje na žilinskom Konzervatóriu a  zároveň pre nich vznikli napríklad Miniatúry pre violu, Miniatúry pre violončelo, Duo pre violu a violončelo. Napokon ich Krška spojil v krásnom Klavírnom kvartete (1985––1986). Veľkou inšpiráciou bola preňho aj manželka, klaviristka a pedagogička Ľudmila Kršková, ktorej venoval svojich Sedem prelúdií pre klavír (1984) a k 40. výročiu uzavretia ich manželstva Koncert pre klavír a orchester (2012). Neskôr rozvinul spoluprácu so zbormi z Ružomberka, kde pred Novembrom 1989 písal sakrálne diela pod pseudonymom P. K. Rubčan. Jedným z prvých diel jeho sakrálnej tvorby je oratórium Peter, prvý z dvanástich (1985). V r. 1982 sa začala aj jeho spolupráca so Štátnym komorným orchestrom Žilina a dnes Krškove diela patria do kmeňového repertoáru slovenskej hudby tohto orchestra. Postupom času sa viacerých jeho koncertantných aj sólových diel ujímali špičkoví interpreti.

Okrem autorskej inštrumentálnej hudby sa začal venovať úprave folklóru a  postupne aj sakrálnej tematike. Jeho diela Peter, prvý z  dvanástich, Requiem, Stabat Mater, Te Deum, Missa Solemnis a  ďalšie očarujú svojou spirituálnou krásou. Stal sa aj dlhoročným porotcom Rajeckej hudobnej jari a autorom mnohých skvelých diel určených pre detského interpreta a  poslucháča. 

Sám Pavol Krška delil svoju tvorbu na tri obdobia. Prvé možno datovať od r. 1975, keď ukončil štúdium na VŠMU. Kompozície písané pod vedením profesora Moyzesa museli byť ukotvené v prísnych pravidlách tradičnej harmónie, polyfónie či formy. Bezprostredne po škole, hľadajúc vlastný jazyk, začal skúšať veci „zakázané“. V skladbách tohto obdobia dominuje lineárne vedenie hlasov bez ohľadu na vertikály, častá nerovnakosť hudobných viet, skratkovitosť foriem a hľadanie nových inštrumentálnych kombinácií.

Jeho druhé obdobie vyplynulo z prostredia, v ktorom sa pohyboval: na jednej strane študenti žilinského Konzervatória, kde pôsobil ako pedagóg, na druhej strane spolupráca s neprofesionálnymi vokálnymi a inštrumentálnymi súbormi. Interpretačné možnosti adresátov tu determinovali výber prostriedkov a  technickú náročnosť. Zreteľnejšie sa tu načrtla tonálna os a charakteristickým elementom sa stalo ostinato; nad ním často stála kvázi improvizovaná melódia, čo súviselo s Krškovou záľubou v uvoľnenom muzicírovaní.

V treťom období sa jeho jazyk stal priezračnejším. S obľubou používal akordy vyššej terciovej stavby, ostinátne plochy nadobúdali obrovské rozmery, no forma ostala tradičná. Faktúra bola viacpásmová – prebieha v nej spájanie niekoľkých ostinát nad sebou. Troj- či štvorčasťový pôdorys týchto opusov sa hlásil k tradícii sonátového cyklu, ako ho poznáme aj u  Krškových obľúbených neoklasikov.

Ako jeho posledný žiak skladby mám na Pavla len najlepšie spomienky. Poviem to jednoducho – bol dobrým a múdrym človekom. To, čo vravel, aj žil, vyžarovala z neho vľúdnosť k druhému, netajil sa svojím vierovyznaním, bol to človek múdrej pokory a tichej viery v Boha. Jeho spiritualita bola čistá. 

Nezabudnem na koncert, ktorý sa uskutočnil 21. mája 2009 k jeho šesťdesiatke v  Dome umenia Fatra. ŠKO Žilina účinkoval pod taktovkou Karola Kevického, Žilinský miešaný zbor viedol Štefan Sedlický, sólistami boli trombonista Albert Hrubovčák a vokálne kvarteto. Na programe bol Koncert (Sonáta) pre trombón a sláčiky, Symfónia, a keď dozneli posledné takty záverečného diela programu – Requiem pre sóla, dva zbory, organ a orchester –, potlesk trval azda aj pol hodiny. Toto dielo zasiahlo všetkých prítomných. A zároveň som bol veľmi hrdý na to, že môžem byť jeho študentom. Nezištne mi pomáhal na  mojej ceste stať sa skladateľom a nikdy odo mňa neprijal nič, ani keď som sa mu za jeho veľkorysosť chcel revanšovať. Po jeho ukončení vyučovania kolektívnych predmetov v r. 2009 sme totiž pokračovali v hodinách skladby, až kým ma v júni 2011 „nevyprevadil“ na VŠMU.

Spomienka na Pavla by však nebola úplná, keby som nespomenul jeho duchaplný zmysel pre humor. Jeho úsmev a  huncútsky pohľad spoza skiel okuliarov. Mal ťažko opísateľné osobnostné kúzlo, ako to býva u ľudí, ktorí pri vkročení do miestnosti niečo vyžarujú a okamžite menia atmosféru, a Pavol ju menil na iskrivú aj svojím humorom. Mal onú pedagogickú charizmu, ktorá je súčasťou pedagogického talentu. Zároveň však bol výnimočne pozorným poslucháčom druhých ľudí a vedel im načúvať. Niet sa čo čudovať, že stovky jeho žiakov naňho dodnes spomínajú s obdivom a  vďačnosťou, nielen za sprostredkované vedomosti, ale tiež pre jeho výnimočnú osobnosť.

Pavol Krška bol človekom niekoľkých presných slov. Nepovedal veľa, ale keď už niečo vyslovil, vedeli ste, že to má svoj význam. Bol skladateľom a pedagógom, ktorý sa neponáhľal. Jeho hudba, rovnako ako jeho slová, znela s tichou istotou, akoby mali čas. A predsa v sebe niesli niečo neodbytné, čo sa ťažko vysvetľuje, no okamžite cíti.

Jeho dielo ma inšpirovalo a  zaujímalo naďalej, a  tak som ešte ako študent VŠMU 10. marca 2015 zorganizoval koncert Portrét Pavla Kršku vo Dvorane HTF. V premiére tam zazneli jeho Chorál, prelúdium a fúga (1980) pre akordeón a už skoršie premiérovaná Sonáta pre flautu a klavír (2010). Aspoň takto som sa tieto fantastické diela snažil priniesť do Bratislavy. Koncert tak opäť priblížil diela a uviedol premiéry. 

Verím, že Pavlova tvorba sa bude častejšie objavovať na pódiách – je plná duchovného bohatstva a inšpirácie. Sú tu aj jeho ďalšie skladby, čakajúce, aby nám opäť odhalili krásy jeho tvorby, napríklad Stabat Mater pre barytón a lesný roh, Divertimento pre 22 dychových nástrojov a  výnimočný triptych Pocta Michelangelovi pre dychové kvinteto a  sláčiky, ktorý by si rozhodne zaslúžil obnovenú premiéru.

V hudbe nepozoroval len analyticky, ale najmä sluchovo. Počúval svoju hudbu v  procese akoby odosobnene, nezaujato, nechal ju pôsobiť. Ak potreboval, pozrel do partitúry, rátal počet taktov či nôt, aby presne identifikoval priebeh zvuku. Sledoval vedenie hlasov. Aj preto hovoril, že keď komponuje, jeho myseľ je úplne inde – a  deje sa to aj pri večeri či na prechádzke, nielen v pracovni. Jeho fascinácia tvorivým procesom ma inšpirovala a umocňovala moje vlastné tvorivé podnety. 

Aj Pavlovo pôsobenie v Žiline bolo dôkazom prevzatia štafety od jeho profesorov – byť profesionálom a zároveň profesionalizovať a posúvať vpred mladých hudobníkov na Slovensku. Pomáhať pri zrode ušľachtilých vecí, podporovať, tvoriť.

Neskôr, už po škole, som mu vždy telefonoval na narodeniny a na Nový rok. Vymenili sme si novinky, bol to vždy priateľský rozhovor o hudbe, o živote. Bol som nesmierne dojatý, že môj profesor mi ponúkol tykanie, svoje vzácne priateľstvo a napokon sa so mnou zhováral ako s  mladým kolegom a priateľom. Žiaľ, jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Pani Ľudmile Krškovej, dvom synom, dcére, najbližšej rodine aj zdravotníckemu personálu patrí vďaka za lásku a starostlivosť, s ktorou ho v posledných rokoch jeho života sprevádzali. 

Pavol Krška zomrel 10. augusta 2025 v obci Rudina. Naposledy sme sa s ním rozlúčili 15. augusta na cintoríne v Turí. Táto posledná rozlúčka a osobné stretnutia s  pozostalými mi priniesli mnoho spomienok a myšlienok. A najmä opätovné uvedomenie si, akú významnú úlohu Pavol zohral v slovenskej hudobnej kultúre aj v mojom živote ako pedagóg a skladateľ.

Pavol, ďakujem Ti z celého srdca.

Requiescat in pace 

PETER JAVORKA

Hoci Krškov hudobný jazyk prešiel viacerými vývojovými fázami, v jadre každého svojho diela ostával prirodzene autentický. Každá z jeho skladieb obsahuje výrazný nápad, motív a tému, ktoré sú živou súčasťou pôsobivo sa odvíjajúcich, hravých i dojímavých, dramatických i lyrických hudobných obrazov s výraznou stopou osobného prežívania a vnímania ľudského údelu.

Jeho tvorba bola súčasťou hudobného života Žiliny, no znela aj v Košiciach, Námestove, Čadci, Rajci, Banskej Bystrici, Bratislave a prenikla aj do Česka, Nemecka, Rakúska, Poľska, Rumunska či Fínska. Za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku získal v r. 2003 cenu Fra Angelica a v r. 2016 mu Hudobný fond udelil Cenu Jána Levoslava Bellu za celoživotné dielo v oblasti duchovnej tvorby.

Z oblasti Krškovej duchovnej a sakrálnej tvorby patria medzi najzávažnejšie diela Requiem (1989), Stabat Mater (1990), Omša (1993), Te Deum (1998), Missa solemnis (2007) a Apokalypsa – 6 kantát na texty Zjavenia apoštola Jána (2010–2014) pre sóla, miešaný zbor (prípadne 2 miešané zbory) a  organ, ktoré sú výnimočné aj tým, že sú skomponované netradične v  slovenskom jazyku. Popri Requiem a Stabat Mater vzniklo aj scénické oratórium Košickí mučeníci (2008) a opera-oratórium Cyril a  Metod (2012). 

Zo symfonickej a  koncertantnej tvorby môžeme ku Krškovým vrcholom zaradiť diela pre orchester Pocta Michelangelovi (1978), Predohra pre orchester (1991), Symfónia (2002) alebo rad koncertantných diel pre rôzne sólové nástroje – pre organ, pre flautu a bicie nástroje, pre husle, pre dva trombóny, pre klavír či pre kontrabas. Z rozsiahlej Krškovej komornej tvorby možno spomenúť sonáty a ďalšie skladby pre obsadenia zahŕňajúce trúbku, klarinet, akordeón, violu, violončelo, fagot, gitaru, flautu, trombón, saxofón, organ, štvorručný klavír či klavírne kvarteto a bohatú vokálnu tvorbu, v ktorej dominujú cykly na poéziu slovenských básnikov, napríklad Päť piesní, Piesne pre deti, Požehnaná zem, Úvahy, Skorocely a  rozmanité zborové diela pre mužský, ženský alebo miešaný zbor a tiež diela pre sóla a miešaný zbor, napríklad Pašie podľa Jána, Pašie podľa Marka, Pašie podľa Lukáša a Pašie podľa Matúša.

V poslednom desaťročí sa vo vydavateľstvách Hudobný fond a Pavlík Records objavil rad nahrávok s výberom z  Krškovej komornej tvorby: Pavol Krška: Sonáty (2016), Slovenské ľudové piesne a Ars Cordis (oba 2025); vydanie ďalších dvoch albumov, Drobnosti a Fresky, zachytávajúcich ďalšie z jeho hudobných klenotov, je pripravené na rok 2026. Kvalitnej a zanietenej interpretácie sa zhostili poprední slovenskí umelci, a to Peter Pažický, Ladislav Fančovič, Ivica Gábrišová, Ronald Šebesta, Albert Hrubovčák, Juraj Tomka, Terézia Mušutová, Veronika Kubešová, Pavol Mucha, Andrej Gál, Eva Šušková, Ivana Chrapková, Matúš Šimko, Tomáš Šelc, Júlia Stahl Novosedlíková a Kristína Smetanová.

Milý Pavol, moje prvé stretnutie s Tebou sa viaže na rok 2000, keď Zbor Žilincov organizoval prvý ročník Skladateľskej súťaže Adama Plintoviča. V tom čase som bol študentom prvého ročníka hry na gitare u Petra Remeníka a ani som netušil, že sa práve začína moja celoživotná cesta skladateľa. Súťaž bola vyhlásená na skomponovanie skladieb pre hlas a ľubovoľný hudobný nástroj na vybrané básne slovenských básnikov. Básne si bolo potrebné osobne vyzdvihnúť u Teba. Tento naoko jednoduchý úkon bol pre mňa spojený s bázňou a úctou, ktoré som k  Tebe cítil. Ešte som Ťa nepoznal a nevedel som, akým dobroprajným a nezištným človekom si – s úprimným pohľadom a láskou ku každému z nás, študentom – a že jedného dňa budeme priateľmi. 

Od začiatku si sa úprimne tešil z môjho záujmu o hudbu a komponovanie. Chodil som k Tebe tak často, ako sa len dalo, hoci skladbu som mal v tom čase len ako obligátny predmet a aj to len jeden rok. V treťom a štvrtom ročníku konzervatória sme sa stretávali už len v Tvojom voľnom čase, keďže možnosť výučby skladby ako obligátneho predmetu bola zrušená. Navštevoval som Ťa obvykle skoro ráno, ešte pred vyučovaním – práve vtedy, keď si Ty sám tvoril. Napriek tomu si vždy ochotne prerušil svoju prácu, privítal ma s úsmevom, s veľkým záujmom a  úprimnou zvedavosťou si sa venoval mojim skladbám a nikdy nekončiacim otázkam o hudbe. Naučil si ma, že umenie dáva život dobru a kráse a zanecháva ľudí i svet lepšími.

Pavol, bol si priamy človek. Vnútorne čistý, pravdivý a  čestný. Autentický v živote aj v hudbe. Si pre mňa vzorom človeka a  skladateľa, ktorý vedome tvoril a šíril dobro a krásu. Partitúry skladieb si označoval šifrou „PM“, ktorej význam, keď som sa Ťa na to prvýkrát pýtal, si mi pre svoju pokoru a skromnosť neprezradil. Aj keď som to vždy tak trochu tušil, až dnes s  istotou viem, že to znamená „Panne Márii“. Tvoje srdce a  život patrili Bohu.

O komponovaní si mi hovorieval, že je to krásna práca. Svojím príkladom trpezlivosti, poctivosti a lásky k tomuto vznešenému remeslu si tak zasial dobré semeno aj do môjho vnútra. Tvoja hudba ostane pre mňa navždy dôležitým zdrojom inšpirácie a povzbudenia. Čerpal si silu a duchovnú hĺbku pre jej vznik a aj pre Tvoj vzťah k  ľuďom a  k  svetu zo svojho zdravého vzťahu k  Bohu a  z  pekného a plodného vzťahu s  Tvojou manželkou Ľudkou. A taktiež z  bohatstva sviatostného života, svätých omší a každodenne úprimne žitej nádeje, viery a lásky, ktorú si jednoducho pretavoval do všetkého, čo si konal. Mnoho rokov si trpezlivo znášal ťažkosti spojené s Parkinsonovou chorobou, no nestratil si svoj láskavý úsmev a dobroprajnosť. 

Ďakujem Ti za všetko, čo si mi daroval, a  pomôž mi, aby som nič podstatné z  toho nestratil! 

LUKÁŠ BORZÍK

(Skrátená verzia textu, ktorý vyšiel v  časopise Verbum – časopis pre kresťanskú kultúru)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)