Clarinet on the Road
Clarinet on the Road
Romantic to Modernist Era
R. Šebesta, N. Skuta & friends
Pavlik Records 2025
Nie, nejde o odkaz na román Jacka Kerouaca; s klarinetom sa necestuje po Amerike a Mexiku, ale po teritóriách nám geograficky neporovnateľne bližších – všetko napokon vysvetľuje podtitul albumu, ktorý s priateľmi pripravil popredný slovenský klarinetista Ronald Šebesta. Príznačné preňho je, že kým na predošlom profilovom počine Classic Malts siahol po menách ako Sciarrino, Stockhausen, Scelsi alebo Reich, k omnoho „zavedenejšej“ klasike klarinetového repertoáru sa interpretačne vyjadril (s ultimatívnou záväznosťou štúdiovej nahrávky) až v zrelšom veku.
Hneď treba podotknúť, že zďaleka nie sú zastúpené iba dobre známe skladby z počiatku éry moderny; drobné a pôvabné kúsky z dielne Zdeňka Fibicha alebo mladého Maxa Regera, ktoré otvárajú pomyselnú cestu k moderne z hlbín romantiky, rozhodne nepatria k chronicky opočúvaným. Isteže, nesmú chýbať „ťažné kone“ danej kategórie – Debussy, Berg, Stravinskij, Poulenc. Pridanou hodnotou Šebestovho vstupu na pole, v ktorom vládne značná konkurencia (ponúknuté diela nahral prakticky každý klarinetista so sólistickými ambíciami), je popri zrelom interpretačnom pohľade dramaturgické usporiadanie, ktoré je zvolené natoľko rafinovane, že album vyslovene organicky plynie. Napriek vnútorným kontrastom a meandrovaním medzi francúzskymi, talianskymi a rakúskymi podobami klarinetovej moderny tvorí akoby jednoliaty príbeh, ktorého epizódy na seba logicky nadväzujú.
Ďalšou neprehliadnuteľnou hodnotou je prítomnosť Nory Skutovej za klavírom. Spolu s Ronaldom Šebestom tvoria desiatkami spoločných vystúpení preverené duo, nehovoriac o zvukovej plasticite aj neobyčajnej flexibilite v agogike a frázovaní, ktoré z klaviristky robia vynikajúcu umeleckú partnerku pre komorné muzicírovanie. Farebnosť exkluzívneho nástroja značky Fazioli je už len čerešničkou na torte. Hostí je však na albume viac a aj pri ich výbere mal klarinetista šťastnú ruku.
Poďme k jednotlivým míľnikom cesty k ére moderny. Fibichova Selanka (Pastorale) vyvoláva otázku, prečo ju klarinetisti uvádzajú tak zriedkavo. Ako otvárací kúsok slúži vynikajúco; duo Šebesta – Skuta predostiera svoje kvality ako na striebornom podnose a ich spoločný nadhľad a mäkká kultivovanosť spoľahlivo obrusujú akékoľvek náznaky pátosu. Vari ešte zaujímavejšie sú dva neopusované kúsky Maxa Regera: Albumblatt okrem tušenia budúcich harmonických dobrodružstiev svojho autora predkladá zaujímavé napätie medzi 6/8 a 3/4 taktom, ako aj nepravidelnú dĺžku fráz; nasledujúca Tarantella by isto zniesla o kúsok živšie tempo, akceptujem však snahu interpretov o prehľadnosť štruktúry pri drobných rytmických hodnotách a oceňujem spoločný tep pri príjemne dýchajúcej agogike.
Debussyho štandardnú dvojicu Petite pièce a Première rhapsodie v tesnom susedstve Vier Stücke pre klarinet a klavír od Albana Berga pokladám za veľmi zaujímavú juxtapozíciu. Jednak diela vznikli v časovej blízkosti, jednak v nich klarinet začína figurovať v celkom odlišných technických aj výrazových súvislostiach; inými slovami, naplno sa stáva ideálnym médiom hudby moderny, ktorým je dodnes. Debussymu z interpretačného pohľadu nemožno vytknúť vôbec nič, obe skladby sú ničím nerušeným pôžitkom; pri Bergovi možno navyše vyzdvihnúť onen „slovanský“ či „východoeurópsky“ expresívny náboj, ktorý jeho štyri miniatúry spoľahlivo zachraňuje pred akoukoľvek sterilitou a plochosťou. Berga totiž možno hrať aj veľmi akademicky, nudne a bezfarebne. Nič podobného sa tu nedeje; „zvonové“ akordy posledného z kusov v spojení s elegantným znením hlbokého registra klarinetu značky Peter Eaton sú priam labužníckym zvukovým zážitkom.
Na Berga akoby bez prerušenia nadviažu Stravinského Tri kusy pre sólový klarinet, ďalšia z radikálnych podôb moderny a esencia skladateľského rukopisu jedného z najväčších priekopníkov hudby minulého storočia. Práca s niekoľkými tónmi, posúvaním modelov, kontrasty dynamických hladín a registrov, ale aj živý kontakt s neklasickými žánrami (čo cítiť silno aj u Debussyho). V rukách Ronalda Šebestu, striedajúceho klarinety v A aj B, všetko živočíšne (a pritom kultivovane) tancuje a pulzuje. Aj tu sa môže poslucháč stopercentne spoľahnúť na interpreta.
Po Stravinskom nemohol prísť nik iný než Francis Poulenc so svojou Sonátou pre dva klarinety. Je takmer zarážajúce, za koľko skladateľ vďačí staršiemu ruskému kolegovi. Hlavnému protagonistovi, hrajúcemu druhý hlas na A-klarinete, sekunduje Branislav Dugovič na nástroji ladenom o poltón vyššie. Aj tu všetko dokonale pulzuje, obaja hráči doslova spoločne dýchajú, ich humor aj melanchólia naplno slúžia skladateľovmu zápisu – a, samozrejme, poslucháčovi.
„Skrytou perlou“ a čiastočným (hoci len chvíľkovým) ústupom z pozícií moderny je Elegia pre klarinet a klavír Ferruccia Busoniho, nádherná skladba v Es dur, kantiléna klarinetu nasýtená bohatou chromatikou ponad harmonicky rovnako flexibilným ostinatom klavíra do posledného okamihu držiaca poslucháča v napätí ohľadom identity jej tónorodu. S týmto napätím sa klarinetista a klaviristka galantne pohrávajú, posledné lúče šerosvitu odchádzajúcej epochy majú v ich stvárnení neodolateľnú príťažlivosť.
Bodka za cestovaním je trocha neobvyklá. V Troch piesňach op. 18 Antona Weberna vysokému sopránu sekunduje úzky tón klarinetu in Es; „harmonický sprievod“ obstaráva netradične gitara, ktorá akoby zastupovala mierne exotický komorný ansámbel. Zaujímavý je aj výber textov s duchovnou tematikou – z nemeckojazyčnej ľudovej poézie aj v latinčine. Spôsob zhudobnenia však všetky tri básne posúva do roviny dada, nech už ich autor zamýšľal akokoľvek vážne… Extrémne polohy, intervalové skoky a metrorytmická diskontinuita ich prakticky neumožňujú interpretovať inak. Marianna Geleneky Prievozníková má úžasne ohybný hlas, s inštrumentálne vedeným partom si poradila rovnako skvele ako jej klarinetový pendant; punktualistický obraz dopĺňa elegantný tón gitary Miriam Rodriguez Brüllovej, presnosť súhry stráži dirigent Marián Lejava. Nečakaný, no podarený záver vynikajúceho albumu!