Hudobný život

City Sounds Festival: Crosscurrents Trio

Juraj Kalász
Juraj Kalász
25. november 2024
Hudobný život
Chris Potter, Dave Holland a Marcus Gilmore v Slovenskom rozhlase. Foto: Michal Sýkora

16. 11. 2024

Bratislava, Veľká sála Slovenského rozhlasu

City Sounds Festival

Crosscurrents Trio: Dave Holland, Chris Potter, Marcus Gilmore


Bratislavský City Sounds Festival (15. a 16. novembra 2024, Slovenský rozhlas a 21. novembra 2024, Majestic Music Club) prekvapil obsahovo vyváženou dramaturgiou, mixom koncertov komerčnejšie orientovaných interpretov s umelecky náročnejšími až avantgardne zameranými zoskupeniami. Okrem slovenských hudobníkov (Peter Palaj Trio a Manuša Júlie Kozákovej) na ňom účinkovalo trio Shalosh, ktoré vedie izraelský klavirista Gadi Stern, a medzinárodné zoskupenie Crosscurrents Trio. Na samostatných koncertoch sa predstavili austrálsky pesničkár RY X s predskokanom Finneganom Tuim z Nového Zélandu (15. novembra) a holandská saxofonistka Candy Dulfer (21. novembra).


Najväčšiu pozornosť slovenskej jazzovej komunity, publicistov a sofistikovaných poslucháčov však vyvolal avizovaný koncert britského kontrabasistu Dava Hollanda so zoskupením Crosscurrents Trio.


Dave Holland sa na svetovej jazzovej scéne presadil koncom 60. rokov vďaka účinkovaniu v kvintete Milesa Davisa spolu so saxofonistom Waynom Shorterom, klaviristom Chickom Coreom a bubeníkom Jackom DeJohnettom. Nemenej dôležitou bola jeho účasť na nahrávaní Davisových albumov In A Silent WayBitches Brew, ktoré mali zásadný vplyv na ďalší vývoj jazzu. Po odchode z kvinteta pôsobil ako štúdiový hráč pre nemecké hudobné vydavateľstvo ECM a ako sideman v rôznych zoskupeniach. Od r. 1983 vedie vlastné formácie, pre ktoré píše originálne kompozície postavené na sofistikovanej modálnej harmónii a zložených metrách. Na Slovensku sme ho mali možnosť počuť už v r. 2008 s jeho kvintetom na koncerte v bratislavskom PKO. Jeho účinkovanie na tohtoročnom City Sounds Festivale je možné chápať ako „kompenzáciu“ za jeho bratislavský koncert s americkým klaviristom Kennym Barronom z r. 2021, ktorý bol pre protipandemické opatrenia na poslednú chvíľu zrušený.


Okrem Hollanda sú členmi medzinárodného zoskupenia Croscurrents Trio aj americký saxofonista Chris Potter a hráč na perkusiách Zakir Hussain z Indie. Trio kombinujúce jazz a world music debutovalo v r. 2019 albumom Good Hope, ktorý vyvolal nadšené reakcie odbornej kritiky a úprimný záujem laickej verejnosti. Pár dní pred koncertom v Bratislave sme sa však dozvedeli o zmene v obsadení. Zakir Hussain bol pre vážne zdravotné problémy nútený odvolať svoju účasť na celom turné. Na jeho začiatku (vrátane koncertu v Bratislave) ho nahradil hráč na bicích Marcus Gilmore a v závere jeho nástrojový kolega Eric Harland.


Koncert v takmer zaplnenej Veľkej sále Slovenského rozhlasu sa začal niečo po desiatej hodine večer. Do hľadiska prilákal najmä hudobníkov a vyspelejších poslucháčov, ktorým bolo jasné o čo pôjde.


Od úvodných tónov kompozície Sky sledujeme koncentrovaný sólový výkon jej autora Chrisa Pottera, reprezentanta svetovej saxofónovej extratriedy. Symetrickú, priam matematicky logickú stavbu jeho improvizácií v kombinácii s rytmicky dokonalou artikuláciou doplňuje jeho vzrušujúci, natmavo zafarbený tón. V Potterových improvizačných linkách často počuť náročné intervalové skoky, ktoré spolu s opakovaním melodických fráz používa na gradáciu sól.

Holland stavia svoje sóla na motívoch prevzatých z témy a rozkladoch akordov, ktoré chromaticky posúva. Variabilná technika pravej ruky mu umožňuje kombinovať kontrabasový štýl hry v sprievode s basgitarovým štýlom v sólach. Základom je u neho precízny rytmus a dokonalá intonácia. Vďaka tomu je Hollandova sofistikovaná sólová hra obsahovo podobná improvizáciám jazzových gitaristov alebo hráčov na dychových nástrojoch.  


Triple Dance z albumu Triplicate (r. 1988) patrí medzi obľúbené Hollandove kompozície. Úpravu skladby pre bigband nájdete na CD What Goes Around (2002) a koncertné verzie v rôznych obsadeniach na YouTube. Potter používa vo svojom sóle úryvky témy a krátke frázy, s ktorými pracuje motivicky. Zmysel pre obsahovú i dynamickú proporcionalitu sa uňho prejavuje hlavne pri interakcii s bicími nástrojmi. Napriek značnej štýlovej odlišnosti je Gilmore za Hussaina viac než kompetentnou náhradou. Jeho portfólio obsahuje spoluprácu s jazzovou elitou (Chick Corea, Steve Coleman, Ambrose Akinmusire a mnoho ďalších), zisk Grammy a úspech vlastných projektov. Na jeho hre cítiť nielen vplyv jeho starého otca, legendárneho Roya Haynesa, no hlavne davisovského štylistu a inovátora, Tonyho Williamsa.


Melódia Potterovej balady Okinawa využíva japonský modus, resp. Rjúkjú stupnicu, typickú pre hudbu juhozápadnej časti Japonska. Na introvertne ladenú interpretáciu témy si jej autor zvolil sopránsaxofón. Priestor na sólovú hru vzápätí prenecháva Hollandovi, ktorý svoju úlohu zvláda bez sprievodu bicích nástrojov. Potter na ňu nadväzuje expresívne ladeným tenorsaxofónovým sólom za výdatnej podpory Gilmorových bicích. Dialóg medzi Potterom a Hollandom sa končí ornettovským výletom do free. Voľný štýl hry je reminiscenciou na 70. roky, keď bol Holland súčasťou jazzovej avantgardy.


Prelomovou nahrávkou v Hollandovej kariére bolo CD Jumpin’ In z r. 1984, ktoré je oproti jeho predchádzajúcim albumom z formálnej stránky štruktúrovanejšie a spája avantgardné s konzervatívnym. Ide o zásadu, ktorej sa Holland podľa vlastných slov drží až dodnes. Esenciou kompozičných a interpretačných princípov sformulovaných na tomto albume je jeho skladba Lucky Seven v 7/4 metre. Jej zaradenie do programu bolo jedným z vrcholov bratislavského koncertu. Potterov introvertne ladený prejav v ničom nepripomínal jeho strhujúcu, virtuóznu hru spred troch rokov na bratislavskom One Day Jazz Feste s projektom SF Jazz Collective. Jeho prioritou je obsahovo bohatá improvizácia zohľadňujúca kontext každej kompozície. Snáď aj preto je pre Hollanda už dve dekády nenahraditeľným spoluhráčom, čo naznačil na začiatku koncertu v príhovore k slovenským divákom. „Aj po tých rokoch nás to ešte stále spolu baví.“


Vzhľadom na hviezdnu kvalitu členov Hollandovho tria mal bratislavský koncert často virtuózny charakter, nie však prvoplánovým samoúčelným spôsobom. Všetko bolo podriadené vyššiemu princípu – slúžiť hudbe. Typickým príkladom bolo predvedenie Hollandovej balady Quiet Fire z r. 1988 s dokonale zvládnutým dávkovaním informácií a triezvym prístupom ku gradácii v improvizáciách.


Potterova Good Hope, skomponovaná pre Crosscurrents Trio je dokonalým príkladom integrácie indickej tradičnej hudby do jazzového prostredia. Úvod je v réžii tenorsaxofónu, ktorý rozvíja svoju improvizáciu nad statickou harmóniou „in time“ až kým sa k nemu nepridajú bicie nástroje. Gilmorova výbava perkusívnych nástrojov a štýl jeho hry na veľkom bubne, vzdialene pripomínajúci zvuk baya bubienku, je úspešným pokusom o zachovanie pôvodného charakteru tejto skladby. Potter vo svojom sóle nad bicími nástrojmi miestami cituje linky charakteristické pre Michaela Breckera, hudobníka, ktorého vystriedal na pomyselnom tenorsaxofónovom tróne. Pripája sa kontrabas a prirodzeným vrcholom je citácia témy a dynamický special chórus – unisono saxofónu s kontrabasom. Slovo preberá kontrabas, Hollandovo sólo ostáva v štýlovo konzistentnom „indickom“ móde. Jazyk jeho improvizácie je v pozitívnom zmysle nejazzový, odkazujú na projekt Shakti Johna McLaughlina. Vo svojom druhom sóle nadväzuje Potter na Hollandov štýl hrania s použitím rovnakých prostriedkov, ktoré nad statickou harmóniou kombinuje s chromatizmami a harmonickými vybočeniami.


Holland v rozhovoroch často spomína Raya Browna ako kontrabasistu, ktorý mal naňho v jeho začiatkoch veľký vplyv. V bluesovo ladenej skladbe Bring It Back Home, zaradenej ako prídavok, je tento vplyv evidentný. Hollandova hudba je, či už z interpretačnej alebo kompozičnej stránky, často postavená na kontraste medzi intelektuálnou rafinovanosťou a zmyselnou zemitosťou. 


Koncert tria Dava Hollanda v Bratislave bol výnimočnou hudobnou udalosťou. Holland a jeho spoluhráči patria do absolútnej svetovej jazzovej špičky. Hollandov kredit kontrabasového štylistu, skladateľa a hudobného vizionára, nie je len bilanciou historických zásluh, ale živým procesom, ktorý, dúfam, budeme mať možnosť ešte dlho sledovať. V prípade Pottera ide o synergiu výnimočnej technickej vybavenosti a know-how z oblasti harmónie. Gilmorova všestrannosť a hudobný intelekt zase dávajú tušiť, že sa v spojitosti s jeho menom dočkáme ešte mnohých príjemných prekvapení.