Christoph Willibald Gluck: Che farò senza Euridice?

Dnes sa nám zdá samozrejmé, že operné predstavenie rozpráva nejaký príbeh. V polovici 18. storočia to však vôbec neplatilo. Publikum chodilo obdivovať predovšetkým spevácke hviezdy, dej často ustupoval do úzadia a árie boli neraz skôr ukážkou virtuozity než nositeľom emócie. Práve proti tomu sa postavil Christoph Willibald Gluck (1714 - 1787), od narodenia ktorého si dnes pripomíname 312 rokov.

Gluck veril, že hudba má slúžiť dráme, nie naopak. Jeho Orfeus a Eurydika sa stal jedným z míľnikov operných dejín a ária „Che farò senza Euridice?“ azda najpresvedčivejším dôkazom, že hlboký účinok nemusí vzniknúť z technickej brilantnosti.

Orfeus v nej práve druhýkrát a navždy stratil Eurydiku. Gluck namiesto veľkých efektov zvolil prostú, takmer ľudovú melódiu. Jej sila spočíva práve v zdržanlivosti – bolesť netreba demonštrovať, stačí ju nechať zaznieť. Aj po viac ako dvestopäťdesiatich rokoch pôsobí táto hudba neobyčajne moderne.

Zaujímavosťou je, že úlohu Orfea skladateľ pôvodne napísal pre slávneho kastráta Gaetana Guadagniho. Až o takmer sto rokov neskôr pripravil Hector Berlioz novú verziu pre mezzosopranistku Pauline Viardot. Práve táto úprava spôsobila, že dnes si Orfea väčšina poslucháčov spája so ženským hlasom.

Za jednu z najväčších interpretiek tejto postavy je dodnes považovaná britská mezzosopranistka Janet Baker. Jej stvárnenie v inscenácii festivalu Glyndebourne z roku 1982 pod taktovkou Raymonda Lepparda a v réžii Petra Halla patrí k legendám opernej diskografie. Baker nespieva s cieľom ohúriť hlasom – každá fráza slúži výlučne výrazu. Azda práve preto sa jej interpretácia stala jedným z najpresvedčivejších stelesnení Gluckovho reformného ideálu.

Aj po viac než dvoch a pol storočiach nám Gluck pripomína, že skutočná sila opery nespočíva v okázalosti, ale v schopnosti dotknúť sa človeka pravdivou emóciou v jej uveriteľnej umeleckej kreácii.