Cesta do hlbín (Rusalkinej) duše
Národné divadlo v Brne uviedlo 5. 4. premiéru Dvořákovej Rusalky pod taktovkou Marka Ivanovića v réžii Davida Radoka. Rozprávkový príbeh však evokujú len kostýmy Zuzany Ježkovej a Radokova scéna s poľovníckym zámočkom v pozadí. Inscenácia sa snaží preniknúť k jadru konfliktu ako jungovská sonda nielen do duše jednotlivca, ale aj do rodiny, ktorá je základnou jednotkou spoločnosti.
Silný sexuálny podtón vinúci sa celým príbehom prenáša režisér na javisko symbolicky aj názorne, s vkusom a citom pre mieru. Hlavným zdrojom konfliktu sa stáva neschopnosť úprimného milostného citu. Pointu tejto režijno-dramaturgickej koncepcie azda najlepšie vystihuje Rusalkina replika zo záveru druhého dejstva, ktorú vyčítavo prednesie otcovi: „Prokleta vámi, pro něj ztracena, odvěkých živlů hluchá ozvěna, ženou ni vílou nemohu být, nemohu zemřít, nemohu žít.“ V eskalujúcej patológii a toxicite vzťahov medzi jednotlivými postavami vyznie tento výrok ako nevyhnutná a bodavá výčitka.
Scénu tvorí priestor skromného domu. Sú tu tri vchody, dve okná a tri móla obrastené tŕstím. Mäkké svetlo presvitá cez okná a Rusalkine sestry spievajú o záletníckom Vodníkovi. Ich intonačne čisté a rytmicky precízne hlasy odhaľujú skryté podtexty hudobného čísla. Jedna zo žienok kopne v sebaobrane úchylného Vodníka do rozkroku. Jan Šťáva je v Radokovej koncepcii despotickým a násilníckym otcom rodiny. Jeho prierazný, sýty, farebne príťažlivý a vo všetkých polohách vyrovnaný hlas znie chladne, pohŕdavo, inokedy manipulatívne či falošne sladko.
Naopak, Ježibabu kreuje Václava Krejčí Housková ako lyrickú postavu nešťastnej ženy a matky tmavším hlasovým materiálom s vláčnym, mäkkým frázovaním, s vyrovnanými registrami a s príkladnou artikuláciou. V jej podaní sa Ježibabino „furore“ zmenilo na „cantabile“, čím postava dostala novú, radikálnu interpretáciu. Podobne ako Vodník, ani ona nedokáže dať dcére lásku, ktorú sama nikdy nezažila. Hneď v úvode ju upozorňuje, že ak ju nejaký muž urobí nešťastnou, musí ho zahubiť, inak sama vnútorne zahynie, onemie, stane sa prízrakom bez duše. Túto dušu, Rusalkino vlastné ja, Radok preniesol na scénu doslovne. Divák ju vníma ako odraz tanečnice v okne, zrkadlovo kopírujúcej Rusalkine pohyby v kľúčových chvíľach jej života: pri zmene na človeka a v závere inscenácie počas finálneho duetu s Princom.
Rusalka Jany Šrejmovej Kačírkovej je týranou dcérou, ktorá zúfalo túži uniknúť z nezdravého rodinného prostredia. Celé prvé dejstvo sólistka kreuje lyrickými výrazovými prostriedkami, pričom dramatickejší potenciál v hlase dáva len jemne tušiť.
Už prvé stretnutie Rusalky s Princom naznačuje blížiacu sa katastrofu. V podaní Petra Bergera je to životom znudený mládenec, ktorý po neobyčajnej žene z lesa okamžite zatúži. Jeho ária „Vidino divná, přesladká“ je plná naliehavosti, erotiky, ale aj romantického legáta a výrazovej dynamiky. Rusalka sa nemotorne vrhá milému okolo krku. Vo chvíli, keď začuje volanie sestier a Vodníkovo výhražné „ubohá Rusalko bledá“, behá po scéne zmätená ako vyplašené zvieratko. V tomto momente režisér dožičil titulnej postave jediný okamih šťastia: Princ si vyzúva topánky, zostupuje z móla na zem (do „vody“) a vovádza Rusalku do svojho sveta.
Dej sa bezprostredne posúva do momentu, keď konflikt medzi milencami eskaluje. Zdvihnutím zadného horizontu sa odhalí Princov „svet“. Je ním spálňa, pred ktorou stoja načúvajúci dvorania. Idylka, ktorú si Rusalka vysnívala, sa jej rozpadá pred očami. Stáva sa nešťastnou snúbenicou v mŕtvolnom, neprirodzenom a falošnom svete. Princ vyvedie polonahú Rusalku v svadobných šatách na javisko a násilne sa domáha svojho (pred)manželského práva. Bergerov vokálny prejav dáva s razantnosťou zaznieť najmä farebne plnej, prieraznej vyššej polohe, ktorá je napriek širokému vedeniu koncentrovaná a intonačne čistá. Jeho plastický výkon vrcholí príkladným vysokým cé v záverečnej scéne. Rusalkin chlad ho napokon vyprovokuje k tomu, aby do spálne zatiahol Cudziu kňažnú. Sýty dramatický soprán Elišky Gattringerovej s úctyhodnou rezonanciou korunovala bezchybná zrozumiteľnosť spievaného partu a presvedčivé herecké stvárnenie.
Vodník sa snaží dcéru prehovoriť, aby sa vrátila domov, no jeho hre na starostlivého rodiča Rusalka neverí. Cúva pred ním, zakrýva si uši, odmieta položiť nohy na zem, krčí ich pod sebou na stoličke, až napokon vylezie na stôl a prikryje sa svadobným obrusom. V napätom momente v nej prvý raz vzplanie emócia – zlosť. V árii „Marno to je“ sa naplno prejaví Kačírkovej dramatický, technicky dokonalo vedený hlasový potenciál, keď priamo obviní celú rodinu, že ju nenaučila prijímať ani prejavovať lásku, vášeň, náklonnosť či radosť. Rusalka sa odrazu díva realite do očí, no nedokáže jej uniknúť. Zostáva kdesi na polceste medzi dvoma svetmi. Už nepatrí nikam, nemá muža ani rodinu a naplno si uvedomuje výstrahy svojej matky.
V treťom dejstve sa Rusalka vracia do rodičovského domu. Ten sa rozpadá podobne ako celá rodina. Strop zateká, tŕstie uschlo, svetlo za oknami je studené, všade panuje ticho. Ježibabina replika „Aj aj, už si se navrátila? No, tos tam dlouho nepobyla“ vyznieva úprimne ľútostivo. Šúchajúc si ruky nad vedrom s vodou, zaprisaháva sťaby Lady Macbeth Rusalku, aby zavraždila Princa a celú svoju lásku k mužskému pokoleniu. Rusalka ju však svojím odmietavým postojom sklame. So zasúvajúcimi sa mólami do zákulisia sa symbolicky pretŕhajú všetky Rusalkine putá s rodinou. Do jej samoty prichádza ostarnutý a šedivý Princ, ktorý celý život čosi hľadá. Rusalkino odpustenie? Zmysel života? Rusalka ho chladným bozkom nezahubí, ale vyprevadí z domu, zamknúc za ním dvere. Až v prijatí samoty, bolesti a sklamania ako svojho životného údelu Rusalka skutočne dospeje a oslobodí sa: od patologickej rodiny, od nereálnych snov a ideálov, od vlastnej (detskej) duše, od nestálej, zradnej lásky...
S režijným výkladom vzácnym spôsobom súznelo aj hudobné naštudovanie. Okrem vzornej súhry medzi orchestrom a spevákmi, dokonalej rytmickej presnosti a vyrovnanosti všetkých sekcií, zaujme najmä Ivanovićova práca s tempom, dynamikou a hudobnými motívmi. Dirigentovi sa darí vysunúť do popredia kľúčové témy partitúry a v kombinácii s réžiou ich interpretovať tak, aby celkový dojem slúžil zvolenej javiskovej koncepcii. Ivanović má zmysel najmä pre temnejšie stránky Dvořákovej notácie a podtrhuje ich tam, kde Radokova réžia prichádza s kľúčovými zvratmi a interpretáciami. Hudba a réžia sú natoľko prepojené, že výsledkom je ucelené javiskové dielo a dôsledne premyslená hudobno-psychologická dráma, aj napriek škrtnutiu niektorých hudobných čísel. Kuchtík, Hajný, Ježibabina ária „Čury mury fuk“ či niektoré Vodníkove výstupy sa na javisko nedostali.
Antonín Dvořák
Rusalka
Hudobné naštudovanie: Marko Ivanović
Réžia: David Radok
Scéna: David Radok (podľa konceptu Rusalky scénografa Larsa-Åkeho Thessmana, uvedenej v Göteborgs Operan v r. 2012).
Kostýmy: Zuzana Ježková
Choreografia: Andrea Miltnerová
Svetelný dizajn: Přemysl Janda
Zbormajster: Pavel Koňárek
Dramaturgia: Patricie Částková
Rusalka: Jana Šrejma Kačírková
Princ: Peter Berger
Vodník: Jan Šťáva
Cudzia kňažná: Eliška Gattringerová
Ježibaba: Václava Krejčí Housková
Prvá žienka: Doubravka Součková
Druhá žienka: Ivana Pavlů
Tretia žienka: Monika Jägerová
Lovec: Tadeáš Hoza
Brno
Opera Národného divadla
5. 4. 2024 (premiéra)