Cé

Keď som ako decko otvoril maminu skriňu, vnútorná strana dvierok bola celá polepená obrázkami Elvisa. Otec mal v garáži kút s náradím a aj tam visel na omietke samý Presley. Bol som žiakom základnej školy na ulici Obrancov mieru a rodičov moje výsledky netrápili. Učil som sa priemerne, oveľa dôležitejšie bolo, aby som bol pekne učesaný a mal špicatý golier na košeli. Nenosil som háro ako Elvis, to by sme si neboli bývali mohli dovoliť, predsa len, pomery si žiadali slušné, krátke vlasy a oblečenie bez nápisov. Ale mama mi aj tak každé ráno šuchla na vlasy trochu cukrovej vody na boky a v škole ma nevolali Elvis, ale dilino.

Rodičia ľúbili Elvisa Presleyho, svet tajných správ, ukrytých životov, nepodložených informácií, mimozemské existencie, mäsožravé rastliny a mňa. Namiesto pamäťovej stopy pri cvičení na klavíri mi vtĺkali do hlavy, že najdôležitejšie je cvičiť nezávislosť pravej a ľavej hemisféry. Ľavou dvojštvrťový rytmus, pravou trojštvrťový. A naopak. Moji spolužiaci vyklopkávali Kohútik jarabý a mne oco kládol prsty do Rhapsody in Blue. Prvý rok som to hral šesťkrát pomalšie ako originál. „Len pokojne, Milan, pomaly. Rapsódia je taký veľký oblúk, tam sa netreba báť, že sa pomýliš, veru, je to smutná skladba, ale život nie je prechádzka ružovou záhradou, uvidíš sám.“

Vidím. Keď Elvis zomrel, mal som dvadsať, a keby som sa bol lepšie učil, mohol som spievať na konzervatóriu, takto som si nôtil v podzemí. Vidíš dobre. Naši ma presviedčali, že Elvis žije, a otec mal všetky magnetofónové pásky s jeho pesničkami zamknuté v trezore na chodbe. V našej šatníkovej skrini bola ďalšia skrinka a tam bol Elvis ukrytý. Chceli, aby som sa naučil tú reč, aby som im spieval pri večeri aj po nedeliach. Iné deti rodičia nútili rátať príklady a za odmenu počúvať rozhlasové hry, môj otec vytiahol kľúčik od trezoru, nahodil pásku a opakoval som slová, ktoré pre mňa ani neboli slovami, ale len súbormi hlások a skrčených skomolenín. Naučil som sa ich. Neskôr, to som už prichádzal z roboty a vo svojej stále ešte detskej izbe som spieval. Fáral som štyridsať rokov, od šestnástich, a ani tam ma nevolali Elvis. Také meno nemá s baňou nič spoločné, a predsa, dni, keď sme museli ostať dolu dlhšie z rozličných dôvodov, najčastejšie pre poruchu na odsávaní, sme sedeli poopieraní o tie blatové steny, a keď som spieval, nikto ma nezastavil. If I can dream, of a better land, where all my brothers walk hand in hand...

Koľko zásadných udalostí, dalo by sa povedať, že nešťastných, sa udialo za celý ten čas, za tie roky, čo som spolu s ostatnými sliepňal s čelovkou na hlave a rúbal, kedysi aj ručne. Ale nikdy ma nikto nezahriakol, aby som bol ticho. Dlhodobý pobyt v podzemí bol otázkou zvyku a každý trochu klamal, ako si zvykneš na takú tieseň? Prvý rok, aj dva, ma zvuky, čo sa ozývali v bani, desili. Akoby pukala zem. Tu sme blízko pekla, hovorieval Čučko, a jeho meno bolo smiešne len pre tých, čo nevedeli, že pochádzal z Užhorodu. „Keď sú zvuky tiahle a temné, vtedy treba prestať s robotou, dať si pauzu. To sú znamenia. Ja znamenia vždy poslúchnem.“ Niektorí neposlúchli a bol z toho úraz. Vtedy som mlčal a len som sa pozrel do Čučkovej tváre. Nebola v nej ani stopa po zadosťučinení, naopak. Znamenia vraj dostáva každý, len ich nevidíme. „Moja žena ráno nemohla nájsť kabelku, zmizla z vešiaka, u nás doma, no nepochopiteľné, volala do práce, tam tiež nič, hľadala po celom byte, aj v garáži, plakala a bola vyčerpaná, taká banalita, v kabelke je ukrytý celý svet. Tak nechoď do roboty, hovorím jej. Nešla. Ja som bol v rannej zmene. A večer mi hovorí, Elena sa popálila a je v nemocnici, prevrátila na seba päťdesiatlitrový hrniec s polievkou, čo ak by som to bola bývala ja? A kabelku máš? pýtam sa. Mám. Bola v Alickinej izbe, na posteli, ale tak akosi prehodená dekou. O tomto to je. Buď bdelý, vnímaj,“ hovoril mi Čučko, „znamenia sú všade.“

Oveľa lepšie ako gitaru ovládam akordeón, a tak na jednom vystúpení za čias, keď som fáral v Handlovej, trúfol som si zaspievať Heartbreak Hotel s akordeónom. Na akordeóne ma naučil hrať starý otec zo Zákamenného, tam hrajú na harmonike všetci, a klavírny základ som dostal v ranom veku. Na konci sedemdesiatych rokov som zopár ráz vystúpil na slávnosti u nás v zasadačke, lebo keď sme v bani urobili rekord, vždy sa oslavovalo. Oficiálnou časťou bola básnička od pionierky, ale neoficiálna, to bolo jedla a pitia, a spieval som aj do mikrofónu, s kapelou. Na Silvestra mi mama urobila účes s tou vlnou dohora a aj sme sa pritom pohádali, vraj viem spievať lepšie ako Elvis a nebyť nášho spoločenského zriadenia, mohol som to využiť, len choď, chlapče, ujdi za hranice a buď bohatý – ale mňa to v bani bavilo. Rodičia vo mne videli slávu a peniaze, no bol som si istý, že nie každý, kto vie spievať, sa s tým musí vystatovať v televízii alebo v športovej hale. Vraj som obmedzený, ak to beriem takto. No volali ma stále častejšie, tu do kabaretu, tu do vinárne, a naši odborári ma dokonca pozvali, aby som zaspieval ruskej delegácii z Tuly. Súdružky ma bozkávali po tvári a plakali, akoby nepochopili, že nie som ten naozajstný spevák z Ameriky. Možno ani nevedeli, že je mŕtvy, ba možno ani, že existoval. Osudovosť nie je vždy žiarivá, a preto sa potom povie: bol to osud, keď sa na teba zosunie pol tony zeme, alebo ti noha zostane v prepadlisku. Chlapi boli radi, keď sa v najväčšej temnote rozľahol môj hlas. Žena po večeroch krájala cesto na slíže a ja som sa učil texty. Magnetofónové pásky ležali v trezore, po revolúcii som si vo Viedni kúpil šesť kaziet a u nás doma Pod klenbami aj knihu: Angličtinu pre samoukov. Už sa nikam nepchám. Nepozývajú ma. Naposledy som účinkoval v Lome nad Rimavicou, aj to len tak náhodou, boli sme tam na dovolenke. Staré ženy si utierali slzy do papierových vreckoviek a dlane sa im zmenili na kusy dosák, čo udierajú jedna o druhú.

Nič, čo sa malo zlepšovať, sa nezlepšuje. Cesty sú preplnené a mám čoraz väčší problém dostať sa tam, kam treba, už som len taký pravotočivý šofér, zatáčam len doprava. Pred mesiacom som otvoril schránku a spolu s novinami vypadlo na zem čosi biele, kúsok tvrdého papiera zabaleného v celofáne. Zohol som sa.

Papier bol na dvoch miestach prerezaný a cez otvory sa vinul náramok. Len taká šnúrka s plieškom a na ňom namaľované písmeno, iniciála C. Jasné znamenie. Vopchal som si ho do vrecka a doma vyložil na stôl. Cé. Čo to môže znamenať? Týždne sa nič nedialo. Dal som si ho na ruku. Čierna šnúrka ledva obopla moje sedemdesiatročné zápästie. Zadíval som sa naň hocikedy v priebehu dňa. Nič, čo by sa začínalo písmenom Cé, sa v mojom živote nevyskytovalo. O tri týždne prišla doporučená pošta, pri preberaní som sa musel podpísať. Namiesto oslovenia Vážený pán Milan Kotrík tam bolo napísané Vážený pán Milan Elvis Kotrík, dovoľujeme si vás pozvať na neformálnu oslavu výročia prvého sfárania do podzemia. Prineste si akordeón a bokombrady. Stretnutie sa uskutoční v zasadačke kultúrneho domu v Cíferi v piatok o osemnástej. Tak ho tu máme! Cé. A nepôjdem autom. Rovno pozriem cestovný poriadok, to je tiež na cé.