Čas čakania na hudbu medzi dvomi zvukmi
Keď som sa pred pár rokmi blížila k svätostánku s prozaickým názvom Centrum Arva Pärta v estónskom Laulasmaa, každým krokom vo mne stúpalo vzrušenie nedočkavého pútnika. Minimalistická presklená stavba sa len opatrne črtala v spleti stromov typického estónskeho lesa s rovnou „zastrihnutou“ siluetou korún, akoby v pokoji a organizovane kopírujúc rovinatý terén. Autá treba odparkovať na záchytnom parkovisku a finále si v tichosti odkráčať v 15-minútovej meditácii. Mne sa však chcelo k cieľu euforicky rozbehnúť.
Budova napokon odhalila svoje tvaroslovie a mňa na okamih myklo, lebo ľavé krídlo pôsobilo ako kostolná veža. Rozjímajúcu myseľ podráždil pochybovačný nerv – pestuje si tu skladateľ s imidžom pokorného hľadača pravdy azda nejaký kult osobnosti? Vstup do Centra však rozptýlil podozrenia. V malom átriu sa síce nachádza miniatúrna pravoslávna kaplnka s obďaleč ležiacim zvonom (áno, tintinnabuli...), ale len ako servis pre „pútnika“ a, samozrejme, náležitý exponát pomyselného múzea, ktoré nakoniec vlastne ani nie je žiadnym múzeom.
Skladateľ sa vyhol adorovaniu svojho života či tvorivého odkazu, životopisné dáta prezentuje dokument v malej kinosále. Inak je Centrum priestorom, v ktorom môžete vďaka priesvitnej architektúre dokonale splynúť s monotónnym lesom, doslova sa dotýkajúcim obalu stavby, s Pärtovou hudbou podľa vlastného výberu, znejúcou v slúchadlách malých prehrávačov. Jednoduchosť, priezračnosť a pokojný „flow“, nerušený smogom vystavených osobných predmetov či iných muzeálnych objektov. Vedecká obec má možnosť objednať sa na štúdium dokumentov, ktoré sem skladateľ presunul z domáceho archívu – nôt, kníh či korešpondencie, ktoré sú ale ukryté pred očami bežného návštevníka. Arvo a Nora vraj žijú v dome neďaleko...
A „kostolná veža“? Len zážitkový vrchol návštevy s priam spirituálnym nábojom – v presklenom tubuse nás výťah pomaly vyviezol až nad koruny rovnako vysokých stromov. Pomalý pohyb pozdĺž rovných kmeňov evokoval – ako inak – majstrovu hudbu a na záver prišiel očistný, priam mystický moment. Dovtedy utopení v monotónnom lese sme zrazu zbadali netušené teritórium – takmer pustý poloostrov obklopený nekonečnou morskou hladinou. Precitnutie, prebudenie či objav čohosi, čo bolo na dotyk, no doposiaľ neviditeľné? Aké príznačné.
Často sa vraciam k tejto spomienke, no minulý rok bolo pre to viacero dôvodov. Lebo: „Arvo Pärt 90“. Najprv som si z Pražského jara odniesla – okrem životného zážitku z koncertu Estónskeho komorného filharmonického zboru s Tõnu Kaljustem – autorizovaný biografický komiks o Pärtovi v češtine Mezi dvěma zvuky a potom som do jesene čakala na slovenský knižný počin, ktorý pripravovali spevák Juraj Adamuščin (ako zostavovateľ) a skladateľ Peter Zagar (ako prekladateľ, redaktor a spoluautor). 20. marca tohto roku bola kniha s názvom Arvo Pärt: čas čakania prezentovaná vydavateľstvom Modrý Peter.
Pärt, autor prvej dodekafonickej skladby v Estónsku, v 60. rokoch výrazný exponent sovietskej avantgardy, radikálne prerušil koncom dekády skladateľskú činnosť (okrem tvorby filmovej hudby, ktorá bola asi existenčnou záležitosťou pre rodinu) a ponoril sa do hľadania úplne nového jazyka. Bolo to čakanie bez záruky, ktorému sa ale podvolil s odhodlaním veriaceho človeka. Preto „čas čakania“ v názve slovenskej novinky.
Kniha je zásadným zdrojom pre slovenského (i českého) čitateľa, jej nosným textom je azda najdôležitejší Pärtov rozhovor, ktorý, spolu s manželkou Norou, poskytli talianskemu muzikológovi Enzovi Restagnovi v r. 2003. Restagna dopĺňajú texty skladateľa Petra Zagara, českého muzikológa a skladateľa Víta Zouhara a kazateľa, spisovateľa a výtvarníka Daniela Pastirčáka. Zagar a Zouhar neskrývajú Pärtov vplyv na vlastnú tvorbu.
Azda najzásadnejšou (a pre mnohých asi aj prekvapujúcou) správou od Restagna, Zagara a Zouhara je zdôraznenie a odhaľovanie racionality a konštruktu v skladateľovom štýle tintinnabuli, ktorý pôsobí pri počúvaní veľmi prirodzene. Na racionálnom systéme boli pochopiteľne založené i Pärtove dodekafonické či seriálne skladby obdobia predchádzajúceho. Do akej miery bol teda Pärtov prerod v 70. rokoch vlastne dramatický?, pýta sa Peter Zagar v úvode svojej eseje a pokračuje: sme (v prípade Pre Alinu, prvej skladby v štýle tintinnabuli) nebodaj svedkami nejakého dekadentného štádia serializmu?
Zouhar zase začína text spomienkou na prvý kontakt s hudbou, dovtedy inak v Československu neznámeho Pärta – v 80. rokoch počul Fratres na amatérskej kópii legendárneho CD Tabula rasa z ECM, ktorý Pärta katapultoval na výslnie. Ďalšie skladby spoznával Zouhar tiež len z nahrávok, teda výlučne sluchom a hudbu popisoval ako minimalistickú, priezračnú, intuitívnu či ezoterickú. Keď sa po prevrate dostal k Pärtovým partitúram, prišiel šok z odhalenia prísne organizovaného materiálu – cez číselné kombinácie, algoritmy, a to naprieč všetkými skladobnými parametrami.
Zouhar si kladie logickú otázku: ako je možné, že výsledkom je taká „humánna“ hudba? Odpovedá, že skladateľov racionálny, matematický systém zostáva pred poslucháčom dokonale ukrytý a výstižne podčiarkuje, že Pärt na rozdiel od serialistov dokázal, že „medzi estetikou hudobného jazyka a štruktúrou nemusí byť priama väzba“. Zagar si zase všíma tieto tendencie, prítomné už v Pärtovej ranej tvorbe, dávno pred objavom tintinnabuli – Perpetuum mobile z r. 1963 uvádza ako prvý prejav skladateľovej neskôr tak typickej schopnosti skĺbiť racionálnu a intuitívnu stránku kompozičného procesu. Skladba je „prísne racionálna vo svojej štruktúre, ale emocionálna v účinku na poslucháča“.
Restagnov rozhovor s manželmi Pärtovcami je zásadným dokumentom pre „pärtológov“ i „pärtofilov“. Enzo Restagno sa pýta ako znalec dobového kultúrneho prostredia v Sovietskom zväze, priateľ Schnittkeho či Gubaidulinovej. Kladie otázky kvalifikovane, neskrývajúc obdiv a nadšenie, občas zablúdiac do subjektívnych úvah, ktoré Pärtovci navracajú na správnu trajektóriu. Aj tento dokumentárny štýl faktografiou prekypujúceho rozhovoru je cennou rovinou pre čitateľa i hudobnú historiografiu. Stredobodom debaty je postupné odhalenie procesu veľkého skladateľského prerodu, ktorý vyplynul z neschopnosti vymaniť sa z hlbokej frustrácie z vlastnej tvorby. Dočasnú úľavu poskytla Pärtovi technika koláže – v Koláži na B-A-C-H (1964) konfrontuje svoj dodekafonický jazyk s Bachovou hudbou: „Chcel som odhaliť nahotu dodekafonického cisára“. V r. 1968 sa však ocitá v slepej uličke, pred stenou, ktorú potreboval „preraziť“. „Nevedel som, kam ma presne zavedie experiment s kolážami, ale v každom prípade som mal pocit, že mám v rukách živý organizmus, živú látku, akú som v dodekafónii dovtedy nenašiel... V Kréde však technika koláže dosiahla svoj limit.“
Pre Pärta naďalej zostávala ideálom objektivizácia hudobného jazyka, akési božské odosobnenie, odstup od indivídua, „zrieknutie sa vlastnej vôle“ – stelesnené naďalej v pevnom systéme, algoritme. Lenže teraz chcel nájsť čosi „živé a jednoduché, nie deštruktívne“. Prostriedky však nenachádzal, a tak sa na takmer desať rokov odmlčal a experimentoval s gregoriánskym chorálom a žalmami, každodenným tréningovým materiálom. Bola to tabula rasa, pri ktorej sa snažil na všetko „zabudnúť“, aby zo smrti vznikol nový život. Proces Pärtovej transformácie (cez skladateľovo svedectvo a muzikologické komentáre manželky Nory) prenechám čitateľovi ako hlavné dobrodružstvo knihy, ktorej pointu netreba prezrádzať. Vzniklo tintinnabuli, „jednoduchý“ systém melodického hlasu a nadväzujúcich trojzvukov, ktorý si dobyl srdcia (ničnetušiacich) poslucháčov na celom svete...
Kniha Arvo Pärt: čas čakania je povinným hlavným pokrmom pre obdivovateľov Pärtovho diela. Po ňom si zaslúžia exkluzívny zákusok: jedinú autorizovanú biografiu Arva Pärta, ktorá dostala trochu paradoxne podobu komiksového románu. Grafická kniha estónskeho komiksového autora Jonasa Sildreho (1980) z r. 2018, v českom preklade pod názvom Mezi dvěma zvuky, má vyše 200 strán a venuje sa skladateľovmu životu od narodenia až po vynútenú emigráciu na Západ r. 1980. Sildremu sa podarilo nielen faktograficky bohato, hodnoverne a scenáristicky pútavo zmapovať Pärtov život na pozadí politických a kultúrnych zmien v estónskej spoločnosti, ale aj poeticky vyjadriť abstraktné momenty mučivých stavov tvorivej krízy a hľadaní i jeho filozofické postoje. Sildre nakreslil nielen Pärtovu hudbu, ale aj jej dôležitú súčasť – ticho. Vystihol, čo je medzi riadkami, či vlastne „medzi dvomi zvukmi“ – v dichotómii štýlu tintinnabuli, komplementarite a napätí dvoch zdanlivo prostých hlasov.
Aj pre Sildreho bola práca na svojom životnom diele jeho „časom čakania“. Len príprava konceptu knihy mu trvala sedem rokov, a potom nasledovalo päť náročných rokov kreslenia a komunikácie s Pärtovcami, ktorí sa nadchli jeho konceptom. Možno bola za tým Pärtova afinita k filmovej hudbe, ktorá ho nielen držala finančne nad vodou, ale počas komunizmu bola aj tvorivým laboratóriom mimo záujmu cenzorov. Okrem toho Pärt priznáva, že práca na filmovej hudbe mala uvoľnený, priam improvizačný charakter, ktorý si nedovolil pri písaní svojej vážnej tvorby, podliehajúcej prísnemu systému. Možno Pärtovcom imponovala aj skratkovitosť, symbolizmus komiksovej reči, ktorá nemala ambície rigidne zachytiť tvorivý proces a jeho zákulisie, ako sa o to pokúšali a pokúšajú mnohí experti – komentátori Pärtovej hudby, chybami úsudku občas iritujúc skladateľa a jeho ženu muzikologičku. Arvo a Nora vstupovali do procesu nekompromisne, scenár očisťovali od urbánnych legiend, nepresností, čo pre Sildreho občas znamenalo zahodenie aj niekoľkomesačnej práce. Proces hodný analógie s kryštalizáciou tintinnabuli. Je vraj dôležité si uvedomiť, že „máme čas“, povedal A. P. a sám tomu svojho času aj uveril...
Arvo Pärt: čas čakania (Modrý Peter, 2025)
Jonaas Sildre: Mezi dvěma zvuky (Nakladatelství Vlny, 2025)