CAGE_112

13. 11. 2024

Žilina, Stanica Záriečie

Ensemble Ricercata

Cage

Tvrdenie, že hudba Johna Cagea vyžaduje absolútne citlivú, premyslenú a dôslednú interpretáciu, sa bude možno mnohým javiť paradoxne… Až príliš často sme však svedkami toho, ako si hudobníci pomýlia „neurčitosť“, resp. „otvorenosť“ Cageovho zápisu s bezbrehou svojvôľou. Zodpovedné splynutie interpretov s Cageovými zámermi sa na pódiu mení na nebezpečné balansovanie na špičke noža – výsledok je buď skvelý, alebo nudne planý a nepresvedčivý. Dnes ma už teda celovečerné predstavenie výlučne postavené na Cageovom umení len sťažka motivuje vytiahnuť päty z domu – preto som tak rád, že som v prípade žilinského predstavenia v gescii Ensemblu Ricercata (a jeho hostí) urobil výnimku.

Umelci zoskupení okolo Ivana Šillera (Ronald Šebesta, Juraj Beráts – objekty, Ivan Šiller – klavír a objekty, Zuzana Burianová, Tomáš Danielis a Renata Ptačin – tanec, Jakub Pišek – video) sa Cageovho umenia ujali s rešpektom, zodpovedne a so zjavným umeleckým zanietením. Vedome nepíšem len o koncertnom uvedení, pretože večer okrem hudby priniesol aj multimediálne presahy so súčasným tancom a videoartom. Poslucháči sa dočkali dobre premysleného prierezu tvorbou tohto umeleckého vizionára 20. storočia, predstavujúceho rôzne inkarnácie a podoby jeho tvorby.

Začiatok patril Ivanovi Šillerovi, uvádzajúcemu kompozíciu In a Landscape (1948) – dielo, ktoré Cage zaznamenal ešte v tradičnej notácii a ktoré je poslucháčsky prístupnejšie zvláštnou snivou estetikou. Skladba pre Šillera nepredstavovala žiadny technický problém, naopak, poskytovala vcelku bezpečný terén pre jemné nuansy. Večer pokračoval uvedením zvukovej kompozície Branches (1976), pozostávajúcej zo zvukov vyludzovaných na ihličkách kaktusov, šušťaním na suchých listoch z lesa či praskaním konárikov. V tomto kuse sa už predstavila trojica Šiller, Šebesta a Beráts, ktorá si očividne dala záležať na výslednej zvukomaľbe a prísnej interpretačnej askéze – každý zvuk môže počas celého (takmer 10-minútového) trvania diela zaznieť len jeden jediný raz.

Dramaturgické rozplánovanie postupovalo naprieč chronológiou Cageovho diela a súčasne postupovalo viac k inakostnejším zvukovým prejavom a väčším časovým plochám. Záver tak patril dielu Beach Birds for Camera z 90. rokov, ktorého spoluautorom je skladateľov životný partner, tanečník Merce Cunningham. V tomto okamihu už v priestore dominovalo pomalé až meditačné súznenie zvukov, tanca a videoartu.

Priznám sa, že po celý večer som sa zamýšľal nad tým, aké opodstatnenie má uvádzanie takéhoto umenia v týchto neistých časoch a či už takéto hľadačstvo nepatrí skôr minulosti. Mierne mi prekážal lakonický výrok Jaroslava Šťastného v bulletine: „Dobrý skladateľ = mŕtvy skladateľ“. Zaiste, ide o trpko-pravdivý výrok, ale po tomto vystúpení som sa utvrdil v presvedčení, že John Cage nepotrebuje akékoľvek zdôvodňovanie či obhajobu a už vôbec nie hodnotiace úsudky v zmysle dichotómie dobrý – zlý. Cageovo umenie od tohto, naopak, priam odrádza. Učí nás byť vnímavejšími voči nášmu okoliu a má potenciál kvalitatívne pretvárať náš postoj k percepčnému vzťahu k nášmu okoliu (vizuálnemu, auditívnemu, každodennému...). Počas tohto uvedenia sa to Ensemble Ricercate a ich hosťom podarilo nanajvýš úspešne.