Bratislava, Reduta, Superar Slovakia

28. 5. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenský komorný orchester

Izabela Bayerová, Lenka Brádňanská, Oľga Bystrianska, Eva Šušková, 


Andy Icochea Icochea

Superar Slovakia

Purcell – Cage – Monk – Marley – 
Moroder – Beethoven

„Ako by podľa vás mala fungovať spoločnosť tak, aby nám v nej bolo dobre? Vysvetliť to môže byť náročné, však? Preto vám to chceme ukázať! Poďte sa na vlastné oči pozrieť, ako to vyzerá, keď deti dokážu to, čo sa mnohým dospelým nedarí! Zimomriavky zaručené,“ napísali na webe organizátori koncertu Superar.

Asi sa zhodneme na tom, že písať recenzie na slávnostné výročné koncerty je trochu ošemetné. Zvlášť, keď ide o koncert k 10. výročiu medzinárodného vzdelávacieho programu Superar na Slovensku, ktorý funguje v siedmich krajinách Európy. Na Slovensku jeho pedagógovia pôsobia v šiestich základných a materských školách vo Veľkom Krtíši, v Detve, Zvolene, Lozorne a Bratislave.

Z 828 detí zapojených do programu nastúpilo za tónov Purcellovho Come ye Sons of Art v podaní SKO Bohdana Warchala a hostí na pódium Slovenskej filharmónie viac ako stosedemdesiat. No, nastúpilo... Nahopsalo, nabehlo, podaktoré aj vpadli. S neskrývanou radosťou a nadšením sa unisono pridali k Eve Šuškovej a treba povedať, že vyše 170 spievajúcich detí je veľký zážitok. Slávnostným programom sprevádzal Juraj Kemka. Po úvode spievali skupiny detí z jednotlivých škôl piesne zo svojich regiónov, zazneli ľudovky z Podpoľania, Hontu, Záhoria, ale aj z filmu Narnia, pod vedením svojich pedagogičiek Oľgy Bystrianskej, Izabely Bayerovej, Evy Šuškovej a Lenky Brádňanskej. V nasledujúcom bloku už spieval celý zbor upravené piesne národnostných menšín – rusínsku, maďarskú a rómsku.

Trpezlivosť a výdrž účinkujúcich detí, ale aj publika prešli skúškou pri odvážnom uvedení kultového diela 4’33’’ Johna Cagea. Pochybovala som, či deti vydržia, no nakoniec to bolo nedočkavé publikum, ktoré vpadlo s potleskom do ticha sály. Malí speváci sa nenechali vyviesť z miery a až oveľa neskôr s veľkou chuťou odštartovali rytmickú Panda Chant II od Meredith Monkovej. Nasledovali hitovky Bella Ciao, One Love od Boba Marleyho a Never Ending Story od Georgia Morodera z rovnomenného filmu. Záver patril hymne Európskej únie, Beethovenovej Óde na radosť na slová Friedricha Schillera, ktorú ako hosť dirigoval Andy Icochea Icochea, hudobný riaditeľ programu Superar.

Počas sprievodných moderátorských vstupov zaznelo veľa vzletných vyjadrení o inklúzii, budovaní mostov, spájaní, hľadaní prirodzeného nadania, rozvoji darov, celostnom vzdelávaní, zdravom lokálpatriotizme či svetoobčianstve. V zahltení podobnými vyjadreniami valiacimi sa zo všetkých strán vyzneli niektoré formulácie ako floskuly. A predsa – zoči-voči realite v podobe desiatok neposedných detí na pódiu a po slovách dnes už dospelých odchovancov slovenského Superaru to už nebolo prázdne klišé.

Možno zbor nespieva tak kultivovane, ako sme u detských zborov zvyknutí, a na súťaž by ste ho asi neposlali, na pódiu sa počas večera nediali ani žiadne hudobné zázraky a nemožno čakať ani veľkovýrobňu malých Mozartov. Napriek tomu sme ako obecenstvo boli súčasťou pomalého, nenápadného zázraku, resp. desiatok malých zázrakov v bežných životoch. To, čo je pre niekoho štandardom, o ktorom sa nediskutuje, je pre mnohé z detí nedosiahnuteľnou métou, o ktorej len začnú snívať práve vďaka Superaru. Že si vedia predstaviť možnosť vymaniť sa z generačnej chudoby a že to aj začnú chcieť, že ich ambície presiahnu čo i len hranice rodného okresu, lebo zistili, že môžu a že je v ich silách dosiahnuť na normálny, dôstojný život hodný ľudskej bytosti a mať v ňom prítomnú aj krásu v nejakej podobe. A naopak, deti s lepšou štartovacou líniou sa naučia, že to nie je samozrejmé. To všetko len vďaka radosti z hudby, ktorú môžu zažívať vďaka programu Superar. Na záver už možno Superaru na Slovensku len zaželať veľa trpezlivosti, odvahy, vytrvalosti a nekonečno malých veľkých zázrakov.