Jarolím Emmanuel Ružička so Slovenskou filharmóniou

13. 12. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia,

Jarolím Emmanuel Ružička,

Daniel Raiskin

Sibelius – Vasks – Brahms

K najvýznamnejším reprezentatívnym hudobným druhom, prinášajúcim popri prestíži a uznaní aj možnosť vyjadriť širokú škálu emócií a prezentovať kompozičné majstrovstvo, patrí symfónia. Jej mnohotvárny vývin zachytil meniace sa estetické ideály od ranobarokových sinfonií, až po monumentálne symfonické diela 19. storočia či experimenty modernistov na konci milénia. V dramaturgii posledného minuloročného koncertu abonentného cyklu Slovenskej filharmónie si návštevníci mohli vypočuť neskoré symfónie Jeana Sibelia a Johannesa Brahmsa. Ich uvedenia predeľovala meditácia Lonely Angel pre husle a sláčikový orchester lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa.

Dvojitý úder na tympany a následný synkopický motív sláčikových nástrojov, vrcholiaci nečakaným harmonickým zvratom, otvoril jednočasťovú Symfóniu č. 7 C dur op. 105 Jeana Sibelia. Jej fantazijnú povahu v rozsiahlom hymnickom úvode orchester spočiatku navodil zdržanlivým prejavom a pulzujúcim dynamickým vlnením smerujúcim k zvukovému vrcholu. Počas klimaxu šéfdirigent Daniel Raiskin vyzval trombóny na prvé uvedenie témy dominujúcej v celej symfónii. Jej dramaticko-hĺbavú povahu hráči predniesli vskutku podmanivým spôsobom a poslucháči si tak tento stmeľujúci hudobný element bezpochyby zapamätali.

Hudobný prúd symfónie pokračoval hravo zvládnutými dravými pasážami sláčikovej sekcie, ktoré sa uchýlili k precíznemu chromatickému vlneniu, aby mohli dychové nástroje opäť ohlásiť tému. Počas celej symfónie boli badateľné promptné reakcie hráčov na mnohonásobné zmeny tempa, ktoré sprehľadnili priebeh diela plynúceho bez badateľných formových predelov. V závere orchester naposledy vytvoril rozsiahly gradačný ťah viacnásobnými tremolovými úsekmi, predchádzajúcimi záverečnému vrcholu v podobe extatickej trombónovej témy.

Mohutný zvukový prejav Sibeliovej symfónie vystriedala emocionálne naplnená, introspektívna meditácia pre husle a sláčikový orchester Lonely Angel. Sólista Jarolím Emmanuel Ružička s orchestrom hneď v úvode diela demonštrovali jeho kontemplatívnu sonórnosť. Orchester nežným pianom vytváral harmonické pozadie pre rozsiahle lyrické pasáže huslí. Ich repetitívne melodické postupy tlmočili skladateľovu spirituálnu predstavu o anjelovi hľadiacom na svet plný bolesti. Sólista v tomto prípade stavil na rozsiahlu prácu s vibratom, ktoré mu viackrát pomohlo zamaskovať aj jeho intonačné neduhy. Tie však neboli natoľko zásadné, aby narušili transcendentálnu povahu diela, a tak po subtílnom piane v závere v Redute zavládlo neobvyklé ticho. Po horlivom potlesku sa Ružička niekoľkými vetami poďakoval orchestru a neobvyklým, možno trochu netaktným spôsobom propagoval predaj svojho CD, spojený s autogramiádou po koncerte.

Záverečným opusom večera bola posledná Brahmsova Symfónia č. 4 e mol op. 98. Prvá časť Allegro non troppo sa začala nežne melancholickou terciovou témou huslí, v ktorej priebehu orchester kombinoval delikátny zvukový výraz s výbušnými úsekmi. Po dialogických pasážach v druhej časti koncertné teleso vyzvalo k expresívnejšiemu výrazu až Allegro giocoso. V ňom orchester zachvátil strhujúci ťah dramatických úsekov i energické pasáže, ozvláštnené zvukmi triangla a pikoly.

Slávnostný temný zvuk trombónov otvoril poslednú časť symfónie – monumentálne variačné finále na Bachovu tému. Orchester v tridsiatich kontrapunktických variáciách vytvoril niekoľko dramatických oblúkov smerujúcich k dynamickému vrcholu. Ten však prišiel až v kóde, keď sa orchester zjednotil v dramatickej kulminácii a téma zaznela vo svojej najmonumentálnejšej podobe. Tragické a neúprosné záverečné akordy uzatvorili Brahmsovu symfóniu v emocionálne zdrvujúcom duchu.

Atypická dramaturgia koncertu kombinujúca emóciami naplnené symfónie velikánov 19. storočia s postminimalistickým zvukovým prejavom sa zaslúžila o vskutku neobyčajný hudobný zážitok. Obdivuhodný bol aj dramatický náboj, z ktorého orchester v priebehu večera nepoľavil. Zanietenou interpretáciou sa podarilo demonštrovať dve charakterovo podobné diela bez toho, aby sa poslucháč v závere cítil presýtený.

Záznam koncertu je dostupný na webe Slovenskej filharmónie