Brad Mehldau: Ride into the Sun 

Brad Mehldau 

Ride into the Sun 

Nonesuch Records 2025 

Klavirista Brad Mehldau okrem častého recyklovania klasiky v podobe dvoch bachovských albumov, pocty Faurému, vokálnych projektov s Anne Sofie von Otterovou, Renée Flemingovou či Ianom Bostridgeom, veľmi rád koketuje aj s rockovou hudbou. Dokladom toho sú jazzové uchopenia skladieb kapely Radiohead či osobité spracovanie piesní The Beatles. Jeho najnovší album Ride into the Sun je poctou osobnosti z trochu inej žánrovej oblasti. 

So spevákom, gitaristom a pesničkárom Elliottom Smithom (1969–2003) sa spoznali v 90. rokoch, keď žil v Los Angeles a tohto o rok staršieho hudobníka často stretával v slávnom klube Largo, kde spolu neskôr aj vystupovali. Smith dlhodobo trpel depresiami, mal psychické problémy, bojoval s alkoholom, drogami a spáchal za nevyjasnených okolností samovraždu vo veku 34 rokov. Zanechal však po sebe nesmierne zaujímavú hudbu, ktorú Mehldau osobitým spôsobom spracoval na albume. 

Zo svojich stálych spolupracovníkov si prizval gitaristu Daniela Rossena, hráča na mandolíne Chrisa Thila a bubeníka Matta Chamberlaina. Okrem dvoch kontrabasistov (John Davis a Felix Moseholm) dopĺňa zloženie osemnásťčlenný orchester pod taktovkou Dana Colemana. Mehldau v booklete píše, že Smithova hudba „obsahuje spev sirén a je v nej skombinovaná láska s temnotou“, čím ho nesmierne priťahuje a v rozsiahlom texte priznáva fascináciu týmto „depresívnym vizionárom“. 

Klavirista na albume spracoval desať Smithových piesní, z toho dve tvoria Smithove coververzie iných autorov – piesne Sunday britského folkového speváka Nicka Drakea a Thirteen rockovej kapely Big Star. Mehldau zároveň skomponoval štyri vlastné skladby, inšpirované Smithovým dielom. Medzi ne patrí titulná Ride into the Sun, rozdelená na dve časti, pričom druhú tvorí rozsiahly orchestrálny epilóg Conclusion. Azda najdojemnejšia je pieseň Satellite, na ktorej smutný a poetický klavírny part sprevádza iba Chamberlain na jemných perkusiách. Dve prepojené skladby Sweet Adeline a Sweet Adeline Fantasy sú čisto sólové klavírne skladby. Kým prvá z nich je typicky mehldauovská a charakterizuje ju bohaté vrstvenie hlasov, swingujúci pulz a invenčná melodika, druhá znie klasicky, pričom vzrušené vlny akordov sa prelievajú po pomyselnom impresionistickom zvukovom plátne. Mehldauove skladby znejú tak autenticky, že robia dojem, akoby ich napísal Smith. 

Samotná hudba Elliotta Smitha pôsobí zvláštne a občas experimentálne pre svoje bizarné harmonické „zlomy“, je veľmi melodická a priamočiara, pohybuje sa väčšinou v miernych a pomalých tempách, ale s výrazným, naliehavým drajvom. Spája rockové, folkové a „pesničkárske“ prvky, premenlivo osciluje medzi durovými a molovými tóninami a jej nálady sú predchnuté temnou melanchóliou a smútkom. Jemné záblesky nádeje v strofách často preruší hutný refrén, evokujúci drsný súboj s vlastným vnútrom. Tak znie aj úvodná pieseň Better Be Quiet Now. 

Smithove psychické problémy reflektuje v texte Between the Bars – skladba znie v triu, pričom okrem Mehldauovej fascinujúcej improvizácie v nej v kontrabasovom sóle exceluje Felix Moseholm. Silné sú aj piesne Tomorrow, Tomorrow a Colorbars, obe s výraznou mandolínou, folkovo bezstarostné a dynamicky pulzujúce. V niektorých skladbách sa vo vokáloch striedajú Thile a Rossen, avšak väčšina albumu je inštrumentálna. 

Nahrávka Ride into the Sun patrí určite k najlepším Mehldauovým neautorským albumom. Vďačí za to pestrej dramaturgii, inštrumentálnej farebnosti, virtuozite sól a sprievodov i skvelým prechodom od jemných orchestrálnych textúr k dynamickému rockovému zvuku. Predovšetkým treba oceniť Mehldauovu flexibilnú a majstrovskú erudíciu pri žánrovej „tekutosti“ medzi jazzom, folkom, rockom, popom a klasikou v aranžmánoch i v rámci jeho brilantnej hry. Ride into the Sun je obdivuhodným prejavom pocty veľkému americkému talentu, ktorému nebolo dopriate dozrieť.