Boj o prežitie

Keď zložitosť vzbudzuje podozrenie a  ticho sa považuje za slabosť, je čas na zmenu. A  táto zmena znamená, že je znovu potrebné tvoriť nie proti, ale v  prospech niečoho. V  dejinách európskej hudby bolo mnoho okamihov, keď ona sama narazila na tvrdý odpor. Čím hlbšie do histórie siahneme, tým zreteľnejšie vidíme, nakoľko bola hudba funkčným, spoločenským médiom. Novoty a  inovácie neboli priveľmi žiadané. Napriek tomu k  nim dochádzalo – opatrne, umne a  s  gráciou.

V  polovici 16. stor. nastala v  Európe významná udalosť – Tridentský koncil. Išlo o  reakciu katolíckej cirkvi na reformáciu, ktorá prehodnocovala množstvo otázok cirkevného života. Výnimkou, samozrejme, nebola ani hudba – najmä viachlasná, vokálna a  úzko prepojená s liturgiou. Malo jej vraj totiž byť príliš, mala byť príliš zložitá, rozptyľujúca a  nezrozumiteľná. Rozhodne nemala byť v  centre pozornosti, pretože tam mal byť Boh. Mala teda byť len „tichým“ médiom?

Na túto otázku mal odpovedať Giovanni Pierluigi da Palestrina, ktorého päťsté výročie narodenia si tento rok hudobný svet pripomína. Z  pochopiteľných dôvodov odpoveďou nemal byť protest či hnev, ale samotná hudba. Mal ukázať, že polyfónia nemusí byť „márnivá“ a môže živo dýchať zrozumiteľnosťou slov a  adekvátnou vážnosťou, ktorú si liturgická prax vyžadovala. Tak ako to počujeme a  cítime v  Missa Papae Marcelli. „Stará hudba“, obsahujúca množstvo imitácií, vrstvenia a  akejsi údajnej štrukturálnej nezrozumiteľnosti, ktorá mala potláčať vlastnú funkčnosť vo vzťahu k liturgickej praxi, bola na koncile predmetom diskusií a  mnohými potentátmi bola vnímaná ako „lascívna“ a  „nečistá“. Dodnes ostáva iba legendou, že Palestrina svojou šesťhlasnou omšou skomponovanou vo voľnom štýle presvedčil cirkevnú elitu, aby celkom nezakázala polyfóniu v  liturgii.

S istotou však vieme, že skladateľ nastolil nový trend, ktorý bol neskôr hojne nasledovaný. Prišiel s  hudbou, ktorá znela ako odpoveď, akoby bez nárokov, ako akési vnútorné áno svetu, ktorý sa prinajmenšom zdanlivo rozpadal. Ako významný predstaviteľ hudobného umenia svojej doby sa Palestrina ocitol v  situácii, keď musel nájsť spôsob na obhajobu hudby – a  nielen tej svojej. Musel nájsť balans medzi náhlymi zmenami a  svetom pevných záchytných bodov.

Možno aj dnes stojí otázka zhruba takto: Nie sme opäť v  období, keď sa hudba a  umenie všeobecne musia obhajovať? Keď zložitosť vzbudzuje podozrenie a  ticho sa považuje za slabosť, a  keď si zamieňame zrozumiteľnosť s  plytkosťou a  silu s  hlasitosťou?

Palestrinova hudba prežila skúšku časom vo svojej dobe a  stáročiami plynúcimi až do súčasnosti, a  to možno práve preto, že v  čase krízy nehľadala výstup na výslnie, za samoúčelnou pozornosťou, za márnivou slávou, ale, naopak, hľadala cestu dovnútra. Zdá sa, ako keby jeho hudba vôbec o  ničom nepresviedčala, ale rovno mala pravdu. Ako keby ukazovala pokoj, ktorý nejestvuje vďaka absencii pohybu a zmeny, strnulosti a  ľpení na minulosti, ale vďaka rovnováhe. Ideovej aj remeselnej. A  tak vyhrala boj o  prežitie. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)