BHS 60: Program, politika a repertoárové riziká

19.–22. 9. 2025

Bratislava, Reduta

BHS

Slovenská filharmónia/Camerata Philharmonica Slovaca/Ľubica Čekovská – Sylvie Bodorová/Orchestre National de France/Mládežnícky symfonický orchester Ukrajiny

Bratislavské hudobné slávnosti sa dočkali svojho 60. vydania. Je to úctyhodné jubileum a tomu zodpovedal aj program bohatý na atraktívne mená domácich i zahraničných interpretov a telies, ale tiež na repertoárové zaujímavosti. Aj tentoraz akoby šibnutím čarovného prútika zavládla typická slávnostná atmosféra: ruch početného publika, večerné róby, ťažké filharmonické vône, vo vzduchu visiace očakávania. Ale tiež politikum, tomu sa dnes nedá vyhnúť, hoci BHS sú (a majú byť) striktne umeleckým a spoločenským podujatím. Viselo vo vzduchu od počiatku, najmä na otváracom koncerte (19. 9.). Cítiť ho bolo v apeloch na jednotu a harmóniu v príhovore generálneho riaditeľa filharmónie Mariána Turnera, ale aj v neprítomnosti zástupcov štátu, ktorá pri jubilejnom vydaní podujatia tohto rangu priam kričala: Prezident oficiálne prevzal záštitu nad festivalom, no neprišiel; za ministerstvo bol len štátny tajomník…

Situáciu odrážal aj program otváracieho koncertu, na ktorom sa taktovky chopil charizmatický dirigent a vynikajúci organista Wayne Marshall. Veľké plus patrí dramaturgom za to, že nevybrali obohranú klasiku, dokonca ani ruskú klasiku, a zvolili náročnejší repertoár súvisiaci s tematikou vojny, s „vekom úzkosti“, ktorý nás sprevádza niekoľko rokov…

Program otvorila objednávka festivalu ¬ oVErture (VE Day) Petra Breinera. Jej motivický materiál obsahuje referencie, ktoré azda najlepšie prečíta britský poslucháč, no v čase diskusií o rušení štátnych sviatkov vrátane pripomienky konca 2. svetovej vojny nemohla prísť vo vhodnejšom okamihu; tematicky bola doslova trafením klinca po hlavičke aj v našom domácom kontexte. Prístupným, no nie prvoplánovo jednoduchým jazykom hudobne oscilovala medzi pólmi battaglie a takmer intímnej lyriky, dofarbenej (celkom cielene) sentimentalitou British light music – v šate veľmi efektnej orchestrácie, s dramaturgiou postavenou na prudkom kontraste a takmer filmovej technike strihu.

Voľba Haydnovej Symfónie č. 100 G dur „Vojenskej“ bola trocha zvláštna, hoci som ju chápal z pohľadu pragmatiky programovej skladby koncertu – za ouvertúrou by sa žiadal koncert, v druhej polovici symfónia, no obe v jednom ponúkala pripravená Druhá symfónia Leonarda Bernsteina ako dramaturgické ťažisko. A tak „papá“ Haydn poslúžil viac-menej ako výplň. Podtitul má jeho symfónia vďaka zastúpeniu „janičiarskych“ nástrojov v pomalej časti a vo finále. Bolo milé, že svoj priestor na prezentáciu dostali členovia sekcie bicích nástrojov, no Haydna si viem predstaviť podaného aj vtipnejšie a sviežejšie. Možno v inom programovom kontexte a s iným dirigentom…

Oveľa viac sa britský dirigent afroamerického pôvodu cítil doma v hudbe Leonarda Bernsteina. Jeho Symfónia č. 2 „The Age of Anxiety“ (Vek úzkosti), inšpirovaná rovnomennou poviedkou H. W. Audena, nepatrí k často uvádzaným dielam. Nie je to pre nejaký kvalitatívny deficit ani nedostatok invenčného materiálu. Dôvodom je skôr virtuózny part sólového klavíra, skutočná výzva aj pre skúseného hráča. Neviem si u nás v tejto úlohe predstaviť vhodnejšieho adepta ako Ladislava Fančoviča. Jeho erudícia v oblasti na pomedzí moderny a jazzu prišla maximálne vhod; technická pripravenosť, skvelá koordinácia s orchestrom (samozrejme, predovšetkým s bicími, no napríklad aj s čelestou či pianínom, umiestneným mimo pódia), výrazový diapazón siahajúci od subtílnej melanchólie cez plnokrvnú „romantiku“ až po atmosféru zafajčeného nočného klubu bol v súčinnosti s filharmonikmi doslova hostinou hodnou takéhoto jubilea. Príjemným bolo aj zistenie, že našim filharmonikom „Americana“ svedčí; je to repertoár, ktorý jednoznačne stojí za hlbšie preskúmanie aj v budúcnosti.

K festivalu, akým je BHS, by mala neodmysliteľne patriť komorná hudba. Pozitívom v tomto smere je ďalšie vystúpenie formácie s flexibilným zložením pod názvom Camerata Philharmonica Slovaca v Stĺpovej sieni v sobotné odpoludnie (20. 9.), ktorého vedenia sa ujal agilný dirigent a člen violončelovej sekcie SF Ken-Wassim Ubukata. Najprv sa samostatne predstavili členovia sláčikovej sekcie (koncertný majster Jozef Horváth) v zoštíhlenom obsadení troch prvých huslí, dvoch druhých, dvoch viol a violončiel a kontrabasu; po nich deväť členov dychovej sekcie. Hudba Pála Járdányiho u nás zaznieva veľmi raritne. Pritom bol erudovaným folkloristom (jeho prednášky na Lisztovej akadémii navštevoval mladý György Ligeti…) a aj zručným skladateľom sviežej invencie, okorenenej štipkou humoru. Aspoň tak zapôsobila na publikum jeho mladícka štvorčasťová Sinfonietta per archi. Príjemným „stretnutím“ bola aj Gounodova Petite symphonie B dur pre 9 dychových nástrojov – pre (takmer) dokonalé ladenie ansámblu aj zvukovú kultivovanosť bola pre mňa labužníckym zážitkom. 

Po prestávke prišli na rad diela so zmiešaným nástrojovým zložením. Jad nascaš nemoséš, alebo chot na masáž (s Dušanom Šujanom v sólovom klavírnom parte) upozornila na výrazný talent aj na pomerne výbušný temperament veľmi mladého Mareka Brezovského. Škoda, že osud nedoprial, aby sa tieto kvality rozvinuli do plného kvetu… Záverečná voľba padla na Wagnerovu Siegfriedovu idylu. Chápem to s ohľadom na pestrosť obsadenia jej pôvodnej komornej verzie. No v susedstve Járdányiho, Gounoda a Brezovského pôsobila ako balvan, doslova zo mňa vysala zvyšky energie, nepomohla ani tretia káva v ten deň. Slovom, pojem komorná hudba je s menom Richard Wagner absolútne nezlučiteľný… 

Komorný podvečer sa konal aj nasledujúci deň (21. 9.), tentokrát v Malej sále SF na pôde zaujímavého dramaturgického formátu nazvaného Dvojportrét. Portrétovanými osobami boli dve skladateľky, ktoré v nedávnej dobe oslávili okrúhle životné jubileá. Najprv Ľubica Čekovská, ktorej hudba vyplnila prvú polovicu koncertu. Do programovej zostavy skladateľka vybrala aj svoje rané opusy, čo ponúklo zaujímavý pohľad na jej tvorivý vývoj. Fragment a elégie pre akordeón v podaní Any Vyparinovej Krsmanović, potom spanilá jazda Petra Pažického vo Four Movements pre sólový klavír, Šiestich piesňach pre soprán a klavír v spolupráci s Juliou Radoszovou (na anglické verše Johna Gracena Browna, Charlesa Besta a Thomasa Hardyho) a Piatich miniatúrach, opäť pre klavír sólo, ktoré sú Čekovskej prvou opusovanou kompozíciou. Výborné interpretácie skvelej, senzuálne aj intelektuálne príťažlivej hudby. No každá z týchto zbierok by si zaslúžila stáť osamote, každá z nich je samostatným myšlienkovým vesmírom, ktorý si vyžaduje čas aj mentálnu pripravenosť na dokonalé vstrebanie. 

Druhou oslávenkyňou bola česká skladateľka Sylvie Bodorová, známa svojimi väzbami na slovenské prostredie – na Konzervatóriu v Bratislave študovala klavír a kompozíciu, odkiaľ jej kroky viedli na JAMU v Brne. Výber troch skladieb z jej rozsiahlej tvorby ma zanechal v miernych rozpakoch. Concierto de Estío pre gitaru a sláčikové kvarteto (Miriam Rodriguez Brüllová v sprievode filharmonikov Jozefa Horvátha, Daniela Rumlera, Martina Rumana a Kena-Wassima Ubukatu) a Vallja e malit pre klarinet, husle a klavír (Anna Brezániová, Daniel Rumler, Ladislav Fančovič) by so svojimi rómskymi, balkánskymi a albánskymi inšpiráciami možno dobre zapadli aj do programu paralelne prebiehajúceho World Music Festivalu. Nemám nič proti folklórnym elementom v súčasnej hudbe, ani romantickému gestu, ani návratom k tonalite, dokonca ani proti práci s banalitou; nevedel som sa však zbaviť pocitu určitej prvoplánovosti v priamočiarosti hudobného vyjadrovania. No je to môj osobný pocit; väčšinu publika temperament, zvukovosť a emocionalita tejto hudby bezprostredne strhli, sála doslova burácala prejavmi nadšenia. Podobný pocit ma prenasledoval aj pri komornej verzii husľového koncertu Concerto dei fiori. Odhliadnuc od toho, že part huslí, pôvodne písaný pre Ivana Ženatého, bol pre zaskakujúceho Jakuba Sedláčka príliš veľkým sústom, jemná intimita a krehká farebnosť (v parte klavíra ju skvele podčiarkol všestranný Ladislav Fančovič) chvíľami pôsobili vzhľadom na harmonicko-melodickú matériu hudby takmer triviálne. No opäť ide o vec osobného vkusu, som si istý, že mnohých prítomných hudba Sylvie Bodorovej hlboko oslovila a v pozitívnom zmysle emocionálne zasiahla.

Nedeľný večer patril v Koncertnej sieni SF vynikajúcemu Orchestre national de France a jeho rumunskému šéfdirigentovi Cristianovi Măcelaruovi. Program bol opäť pestrý, esteticky aj etnicky, dramaturgicky však napodiv fungoval, dokonca akoby zámerne nadväzoval na charakter hudby, ktorá uzavrela popoludňajší koncert. Úvodným dielom totiž bola Rumunská rapsódia č. 1 A dur Georgea Enesca, ďalšieho skladateľa, ktorého výročie si svet v tomto roku pripomína. Temperament bol očakávanou kvalitou; dirigent interpretáciu kompozície svojho krajana ani nemohol koncipovať v inom duchu. No okrem toho oslovil bohatý, jadrný zvuk francúzskych sláčikov, nehovoriac o krásne zladených a farebne žiarivých drevách či kvalitne obsadenej plechovej sekcii, obsahujúcej popri trúbkach aj typické francúzske kornety. Skrátka, všetko, ako malo byť; orchester vedený brisknými pohybmi svojho šéfa s chuťou muzicíroval, finiš rapsódie takmer dvíhal zo sedadiel (hudobníkov aj poslucháčov). 

Gershwinov Klavírny koncert F dur je podľa mňa dielom génia. A Rudolf Buchbinder je zasa žijúcou legendou klavírnej interpretácie. Záhadou mi však ostáva, komu napadlo spojiť tieto dve veličiny. To, že je rakúsky klavirista doslova „doma“ v Beethovenovi, jasne potvrdil beethovenovský prídavok, nádherne kreované finále z tzv. Sturmsonate. Prečo s orchestrom nezahral napríklad Cisársky koncert namiesto onoho mierne strojového a dosť chladného Gershwina? Nepamätám sa, kedy som počul dielo amerického skladateľa v takejto neosobnej a pomerne nezaujímavej podobe. No v dobe, keď napríklad Jordi Savall nahráva Brucknera (br…), sa nemožno ničomu diviť. V pomalej časti som sa však nevedel odtrhnúť od úvodnej lahodne plynúcej harmónie troch klarinetov a nad nimi sa vznášajúcej sólovej trúbky s nasadenou sordínou typu velvet tone. Ďalší labužnícky zážitok, ktorý dovolil prepáčiť aj dva drobučké „kiksy“ prvého trubkára príťažlivo znejúceho orchestra.

Očakávania vo mne vzbudzovala raritná Rapsódia a mol mladého Antonína Dvořáka, väčšinou pokladaná za nie práve vydarené dielo pre jej fragmentárnu formu, ktorej akoby chýbalo jednoznačné smerovanie. Moju zvedavosť podnecovalo aj to, ako sa jej zhostí orchester z krajiny, kde Dvořák nemá príliš hlbokú interpretačnú tradíciu. Výsledok všetky očakávania prekonal; Cristian Măcelaru aj tejto rapsódii dodal švih a ohnivú vášeň, orchester v nej rozohral rovnako presvedčivú partiu ako v úvodnej skladbe večera. Bola to zatiaľ najlepšia Rapsódia a mol, akú som kedy počul; aj jej finiš (hoci dirigent značne zariskoval pri prudkých tempových prechodoch; hráč na čineloch na okamih očividne zaváhal…) dostal publikum do varu. 

Ohňostroj vášne a francúzskej farebnosti pokračoval v záverečnej položke oficiálneho programu, La Valse Mauricea Ravela. Valčíkové gesto hráčov rozvlnilo v doslova fyzickom zmysle, Ravelova (v podstate strašidelne industriálna) choreografická vízia neodvratne smerovala k svojej apokalyptickej implózii. Impozantný výkon si žiadal dodatok a publikum sa v ňom mohlo dosýta nabažiť všetkých  spomenutých kvalít. Bakchanálie zo Samsona a Dalily Camilla Saint-Saënsa k tomu poskytli všetky predpoklady. Vynikajúco zohratý orchester s elektrizujúcim dirigentom štedro rozdával zo svojich nevyčerpateľných rezerv…

Omnoho tlmenejší výraz vyžaroval z rovnakého pódia o deň neskôr (22. 9.), keď naň nastúpili mladí hudobníci, členovia Mládežníckeho symfonického orchestra Ukrajiny pod vedením svojej zakladateľky a šéfdirigentky Oksany Lynivovej. Prirodzene, aj tento koncert mal nevyhnutne politický podtón a nemožno sa tomu čudovať: prevádzkovať mládežnícky orchester v podmienkach tri a pol roka pokračujúcej nezmyselnej vojny je samo osebe politickým gestom. A prejavom odvahy vzdorovať, nepoddať sa brutálnej presile. Odvahou bolo aj zaradenie dvoch symfonických diel zrelého Johannesa Brahmsa, hudby predsa len určenej skúsenejším a zrelším hráčom.

Príjemným prekvapením – a pre mňa osobne z umeleckého hľadiska najzaujímavejším okamihom – bola úvodná skladba takisto mladej ukrajinskej autorky Marie Khodakivskej (ročník 2003) Pory roku (Ročné obdobia). Nie, nešlo o parafrázu či pokračovanie línie Vivaldi – Čajkovskij – Glazunov – Piazzolla; skladateľka sa inšpirovala veršami básnika Bohdana-Ihora Antonyča a vytvorila štvoricu krehkých a mihotavých pastelových obrazov pre sláčikový orchester. Chvejivú zvukovosť nežných tremol a flažoletov podčiarkla výberom dvojice sólových nástrojov, flauty a violončela.

Brahmsov Dvojkoncert pre husle, violončelo a orchester a mol so sólistami Dmytrom Udovychenkom a Alexeyom Shadrinom (oboma rodákmi z Charkova; prvý z nich sa v tomto roku predstavil aj na žilinskom Allegrette) aj Štvrtú symfóniu som vnímal ako „hudbu nádeje a vzdoru“. Tak som „čítal“ výraz mladých hudobníkov pod vedením charizmatickej líderky, najmä v posledných dvoch častiach symfónie. Vzdorovitý a tvrdý Brahms od mladých ľudí, ktorí majú na čom pracovať a potrebovali by k tomu celkom iné pozadie ako svišťanie rakiet a dronov…