Berlínske projekcie budúcnosti klasiky
Aká je a aká by mohla byť klasická hudba? Otázku si kládol hudobný veľtrh Classical:NEXT (12.–15. 5.) a pýtal som sa aj ja...
Na tomto aktuálne najväčšom globálnom trhovisku klasickej hudby sa štyri dni, tentoraz v Berlíne, stretávali hudobníci, manažéri, vydavatelia, dramaturgovia... Koncertné showcasy striedali debaty, okrúhle stoly a hudba sa prezentovala aj v tradičných prezentačných stánkoch.
Do Berlína som cestoval z vlastnej iniciatívy s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, s cieľom prezentovať moje sláčikové kvarteto Spectrum Quartett, ale zhodou okolností aj ako člen medzinárodného zoskupenia The Third Orchestra, kam ma pozval dirigent, skladateľ a umelecký vedúci Peter Wiegold, ktorý ma videl hrať v Bratislave na World music festivale v r. 2023. Londýnske jadro telesa tvorí päť členov, z ktorých viacerí sú aj autormi skladieb tvoriacich repertoár súboru. The Third Orchestra sa špecializuje na otvorené partitúry. Skladby vznikajú často v improvizovanom procese počas skúšania v Londýne a neskôr sa dotvárajú s kompletnou zostavou. Záznam diel je zachytený v notách, no na pódiu sa s ním pracuje voľne pod vedením dirigenta. Zvukovosť repertoáru oživujú etnické nástroje z rôznych končín sveta.
Mali sme česť účinkovať na otváracom koncerte veľtrhu, v modernej koncertnej sieni Pierre Boulez Saal. V zákulisí som pozoroval produkcie pred nami. Už z tejto dramaturgie bolo zjavné, že Classical:NEXT spája tradičné s netradičným, často v krajných polohách. Šesť spevákov súboru Operndolmuş z Komickej opery Berlín predviedlo koláž z árií, piesní klasickej i neklasickej hudby, pristihol som sa pri myšlienke na bratislavský Požoň sentimentál... The Improvising Symphony Orchestra tvorilo asi 15 mladých ľudí hrajúcich spamäti. Opäť zneli akoby koláže, vychádzajúce z klasických i barokových kompozícií, ktoré sa v procese, cez improvizáciu, zahŕňajúc prvky jazzu, menili na čosi nové. Hneď potom pokračoval Zafraan Ensemble, pripomínajúci náš Quasars Ensemble – profesionálne teleso, s ultraťažkým súčasným repertoárom.
Snažil som sa byť aj na viacerých konferenciách a debatách. Ich motívom bola jasná snaha niekam klasickú hudbu „posunúť“. Debatovalo sa, ako zmeniť koncertný žáner, akou by mala byť hudobná žurnalistika, ako využiť silu orchestra, ako pritiahnuť nové publikum... Napríklad na konferencii s názvom Orchestras NOW! sa ukázalo, že malé ansámble sú často v rukách samotných interpretov – od prípravy až po realizáciu, a preto si môžu dovoliť netradičné koncertné prostredie, odvážnu dramaturgiu, osobnejšiu komunikáciu s poslucháčom, čo v prípade symfonických orchestrov už nie je úplne možné. Ako komunikovať s publikom o orchestroch o čosi osobnejšie, aby publikum nevnímalo orchester ako bezmenný organizmus zložený z anonymných hráčov?
Showcasy. Účinkujúcich vybrala 10-členná porota a ich cieľovou skupinou bolo tisíc profesionálov z hudobného priemyslu. Každý koncert-showcase trval 30 minút, každý deň bolo k dispozícii asi osem koncertov – tri počas denného veľtrhu v kinách legendárneho Colossea, večer ďalších päť i viac, opäť pre klasiku v nezvyčajnom priestore – v alternatívnom kreatívnom centre Holzmarkt pri rieke.
Hralo sa veľa „písanej“ súčasnej hudby, ale aj vlastnej tvorby, keďže mnohí interpreti boli aj autormi. Zaujal ma harfista Stef Van Vynckt, ktorý využíval rôzne súčasné techniky hry na harfe v kombinácii s looperom i videoprojekciu, či fínske barokové trio Ensemble Gamut prinášajúce k starým nástrojom a do poučenej interpretácie ambientnú elektroniku. Ligeti Quartet z Veľkej Británie uviedli hudbu svojich anglických súčasníkov. Klaviristka z Argentíny Laura Farré Rzandao, ktorá je aj matematičkou, hrala vlastné skladby, založené na teórii fraktálov, a zároveň predvádzala naozaj virtuózne hranie. Vynikajúce rakúske sláčikové kvarteto Chaos String Quartet spojilo špičkovú interpretáciu Schuberta s voľnou improvizáciou v spolupráci s maďarským jazzovým saxofonistom Istvánom Grencsóom. Členom českého súboru FLOEX bol robot hrajúci na bicích nástrojoch prostredníctvom počítača. V nočných hodinách prichádzali na rad experimentálne projekty s elektronickými nástrojmi a dídžejmi.
Mnohé produkcie jednoznačne vychádzajúce z hraníc klasickej hudby, smerujúc do elektroniky, jazzu alebo world music, však pôsobili často samoúčelne. Klasickí hráči sa akoby za každú cenu snažili o novátorstvo. Cítiť to bolo napríklad vtedy, keď sa hudobník hral s efektmi a loopermi, no bez dostatočného zorientovania v harmónii, alebo keď znela v podstate etnická hudba, ktorá pôsobila príliš „naštudovane“, pretože klasickí hudobníci sa „naučili“ niečo, čo má byť spontánne, improvizované. Alebo keď klasickí hráči v nástrojovom zložení jazzového kvarteta napodobňovali free jazz... Otvárali sa otázky, či ide o tie správne cesty pre klasickú hudbu.
V každom prípade všetky koncerty – či už osobne esteticky vyhovovali, alebo nie –, boli obrovskou inšpiráciou a viedli k zamysleniu. Ako pristupovať ku klasickej hudbe, ako kombinovať obsadenia, priestory, ako využiť ozvučenie, osvetlenie, moderné technológie, ale aj ako komunikovať s publikom... Dá sa predpokladať, že výber účinkujúcich a programov vytváral obraz o preferenciách organizátorov. Otázkou je, do akej miery sa táto koncentrovaná predstava novátorstva prenesie do reality koncertných domov.
Snáď najdôležitejším bodom Classical:NEXT je denný veľtrh – čas na stretnutia, cielené či náhodné rozhovory s profesionálmi z celého sveta, skrátka ,,networking“ – od Austrálie cez Hong Kong, krížom cez celú Europu, až po Kanadu či Argentínu. Absolvoval som viacero neformálych rozhovorov. Na veľtrhu sa ako v mravenisku pohybujú riaditelia a dramaturgovia festivalov, súťaží, promotéri, marketéri, manažéri orchestrov, hudobných centier... Keď sa na takomto podujatí stretnete s riaditeľom filharmónie (v mojom prípade Varšavskej), nemáte ten pocit, že idete do kancelárie za nejakou autoritou. Všetci sú tu „delegáti“, kolegovia... Čo sa týka zastúpenia nášho regiónu V4, bolo vidieť poľských a maďarských delegátov. A tradične, ako aj na iných hudobných veľtrhoch, Čechov vďaka agentúre SoundCzech, ktorá zastrešuje „export“ českej hudby naprieč hudobnými žánrami. Prekvapením bol rumunský stánok s obšírnou ponukou festivalov a telies. Škoda, že Slovensko chýbalo. Zastúpenie nemali slovenskí interpreti, komorné telesá, ani štátne orchestre, agentúry či inštitúcie, ktoré mohli zviditeľňovať slovenskú hudbu.