Bereza & Kotlar Project: 
Personal Preferences

Bereza & Kotlar Project
Personal Preferences

P. Bereza, Ľ. Kotlár, R. Vizvári, J. Raši, S. Michalidesová, M. Jardim, Spectrum Quartett

HLAVA XXII 2024

Spoločný album dvoch popredných slovenských hudobníkov Pavla Berezu a Ľudovíta Kotlára je dôkazom, že v ich kariére síce ešte stále hrajú významnú úlohu vzory, no ich kompozičný a improvizačný jazyk už dávajú tušiť, že sú len východiskom v hľadaní vlastného zvuku a štýlu hry. 

Úvodná skladba Soul G’s Story so spevnou, priam methenyovskou témou kombinujúcou soulový jazyk, prezrádza prvú „osobnú preferenciu“ jej autora Pavla Berezu. Tou druhou, zašifrovanou v improvizácii, je obdiv k Johnovi Scofieldovi, gitaristovi zameranému na zemitejší, rockovo-fusionový štýl hrania. Oveľa kontextovejšie vyznieva klavírne sólo s dokonale implementovaným soulovým jazykom a potvrdzuje, že Ľudovít Kotlár je vyspelým multižánrovým hudobníkom.

 Zdá sa, že povinnou výbavou každého jazzového albumu súčasnostije zaradenie skladby v zloženom metre. Melina so zvukovo hut ným rytmickým podkladom strieda ⅝ metrum v téme s ¾ metrom v improvizáciách. Basová linka však nie je dostatočne výrazná, hodilo by sa rytmické ostinato, ktoré by tému viac ukotvilo. Sprievodný dialóg bicích nástrojov Juraja Rašiho s cajónom hosťujúceho brazílskeho perkusionistu Matheusa Jardima je pre sólistov viac výzvou než oporou. Bereza s Kotlárom majú v improvizáciách pri gradácii svojich sól nad zhustenou textúrou rytmiky o to náročnejšiu úlohu.

Zvuk sláčikového kvarteta v spojení s jazzom v Kotlárovej kompozícii For Hanna vyvoláva viac než len nostalgiu za produkciou firmy CTI. Bezchybné jazzové frázovanie Spectrum Quartett pod vedením Jána Kružliaka mi oživilo spomienku na komerčne ladený projekt coltranovského klaviristu McCoya Tynera Looking Out z r. 1982. Sólová práca Roberta Vizváriho prezrádza ďalšiu „osobnú preferenciu“,  vplyv basového titana Johna Patitucciho. Sláčiková sekcia a vitálna Rašiho hra založená na interaktivite a empatii sú oporou pre Kotlárovo sólo . 

Intímne ladená balada Little Weird Fairytale je skladateľským showcasom Berezu. Sláčikové nástroje sú v nej rovnocenným partnerom jazzovému kvartetu a po Vizváriho sóle dostanú spolu s klavírom priestor aj na shout chorus. Berezova improvizácia s introvertnou bluesovou štylistikou je originálnym mixom viacerých inšpiračných zdrojov a vlastnej estetiky. 

Titulná Personal Preference má z kompozičnej stránky davisovsky disonantnú príchuť a v klavírnej improvizácii hancockovskú finesu. Kotlárovo sólo s množstvom akordických reharmonizácií, polyrytmov a double time pasáží vyznieva vďaka rytmickej podpore disponovaného Rašiho ako dialóg dvoch rovnocenných partnerov. Blues má pre slovenských jazzmanov často príchuť „kyslého hrozna“,  no v tomto prípade je potešiteľné, že problematika bluesového hrania je zvládnutá s dostatočným technickým nadhľadom, imponujúcou znalosťou tradície a s množstvom zaujímavých nápadov naznačujúcich budúcnosť tohto hudobného žánru. 

Redšia sadzba bicích nástrojov s perkusiami v pomalej bosse Empathy umožňuje celej skladbe dýchať. Sóla akustickej gitary a Fender Rhodes tak majú v gradácii oveľa lepšie vyznenie. Kotlár zaujímavo používa call and response princíp, ktorý dodáva jeho frázam logiku a symetriu. V basovej linke pod témou by sa snáď hodilo menej aktivity a viac kotvenia. Old Love Song, balada s vrstvením motívov v téme a náznakmi kontrapunktického spracovania, sa postupne rozvinie do plnokrvného piazzollovského tanga. Ďalším prekvapením je Kotlárovo cool sólo, ktoré je v protiklade s jeho štýlom hrania v predchádzajúcich skladbách. 

Za bonusovú skladbu môžeme považovať úpravu ľudovej piesne Rozmarín zelený, „transponovanú“ do ⅞ metra, s hosťujúcou hráčkou na píšťale Sisou Michalidesovou. V jej úvode zaznie fragment z historickej nahrávky orchestra ľudových nástrojov Jozefa „Bocsku“ Farkasa, Kotlárovho pradeda.

Obľúbeným produkčným trendom jazzových albumov súčasnosti je menšia či väčšia miera programovosti, ktorá je buď poctou významnému jazzovému hudobníkovi, adaptáciou hudby z iných žánrov, alebo zhudobnením literárnej predlohy. Personal Preferences nie je takýmto albumom, jeho programom je hudba ako taká a zároveň ide o dokument o úspešnom hľadaní vlastnej hudobnej identity jeho protagonistov.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)