Béla Bartók: Duke Bluebeard’s Castle
Béla Bartók
Duke Bluebeard’s Castle
R. Shaham, G. Bretz, Netherlands Radio Philharmonic Orchestra, K. Canellakis
Pentatone 2025
Jednoaktová symbolistická opera Bélu Bartóka nebýva nahrávaná príliš èasto, a preto jej najnovšie vydanie vo vydavate¾stve Pentatone vzbudzuje ve¾ké oèakávania. Na albume úèinkuje Holandský rozhlasový filharmonický orchester pod vedením svojej americkej šéfdirigentky Kariny Canellakisovej. Sólistami sú maïarský basbarytonista Gábor Bretz v úlohe Modrofúza a izraelská mezzosopranistka Rinat Shaham ako Judita.
Bartók svoju jedinú operu skomponoval v r. 1911 na celoštátnu súťaž, ale jej uvedenie bolo zamietnuté. Dnes je považovaná za jedno z najosobitejších diel svetovej opernej tvorby. Text libreta využíva motívy starobylej francúzskej legendy o krutom panovníkovi a tajomstve jeho stratených manželiek. V opere vystupujú iba dve spevácke postavy: Modrofúz a jeho manželka Judita, postupne otvárajúca sedem miestností hradu vrátane poslednej, zakázanej komnaty, kde Modrofúz drží svoje predošlé manželky.
Rozsiahle orchestrálne obsadenie, jedno z najväčších v Bartókovej tvorbe, výrazne podporuje vokálne línie. Na nahrávke orchester bravúrne prechádza od čarovných, jemných momentov, evokujúcich atmosféru komornej hudby, až po mohutné zvukové vpády, ktoré podčiarkujú vnútornú agóniu postáv.
Hrad kniežaťa Modrofúza zaujíma jedinečné miesto v opernej tvorbe 20. storočia. Napriek svojej temnej a statickej atmosfére s dvomi hlavnými postavami má obdivuhodnú scénickú silu. Sústreďuje sa na vzťah Judity a Modrofúza a postupné odhaľovanie jeho obsesií a dominancie, spojenej s hlbokým psychologickým ponorom, až do momentu, v ktorom násilie nadobúda podobu utrpenia. V Bartókovej opere však nie je Modrofúz zobrazený ako brutálna postava, ale skôr ako zranený a trpiaci muž, ktorý hľadá absolútnu lásku.
Gábor Bretz stvárňuje svoju postavu nesmierne lyricky a farebne, exceluje už v rozsiahlej úvodnej recitovanej introdukcii, ktorá býva na nahrávkach často vynechávaná. Rinat Shaham je ako Judita jemná, krehká a vrúcna, ale v záverečnom obraze sú obaja sólisti strhujúci a veľkolepí.
Dielo je metaforou nemožnosti dokonalej lásky medzi mužom a ženou. Modrofúz a jeho manželka Judita sa stávajú symbolmi sebaobjavovania vlastných hlbín. Napriek tomu, že ide o Bartókovo rané dielo a je v ňom zreteľný vplyv Straussa i Debussyho, patrí medzi majstrovské počiny. Skladateľ vytvoril idiomatické maďarské dielo tak, že nechal samotný text určovať tok jeho hudby, pričom pracoval v takzvanom štýle parlando rubato, ku ktorému dospel štúdiom maďarskej ľudovej hudby.
Hudba diela prenáša poslucháča do impresionistického sveta, v ktorom orchester neustále podporuje náladu a jazyk textu. S prvým vstupom hobojov a klarinetov počuť melodicky zdôraznenú malú sekundu, ktorá je vo svojej disonantnosti všadeprítomným „krvavým motívom“ opery. Znie množstvo pozoruhodných individuálnych efektov, prenikavé výbuchy dychov a tremolo huslí, vykresľujúce mučiareň pri prvých dverách, bojovná sólová trúbka je znakom pre zbrojnicu, jemné akordy trúbky, flauty, čelesty a huslí znázorňujú lesk komory pokladov, impresionistické akordy sláčikov a lesného rohu stelesňujú krásne záhrady, kým tiché, temné arpeggiá čelesty, harfy a dychových nástrojov so spodným prúdom tympanov vytvárajú „jazero sĺz“.
Hudba odzrkadľuje jemnú psychológiu vzťahu Modrofúza a Judity, odráža a presadzuje ich zmeny nálady a postoja. Nakoniec, keď sa za Juditou zatvoria siedme dvere, hudba sa opäť vráti k úvodnej zlovestnej textúre a tma pomyselne opäť zahalí javisko. Príbeh Modrofúza možno chápať na mnohých úrovniach: ako proces vzájomného objavovania dvoch ľudí či ako alegóriu osamelosti a odcudzenia všetkých ľudských bytostí.
Karina Canellakis sa v poetickom texte bookletu vyznáva zo svojej lásky k tomuto dielu, ktoré „pomyselne dvíha oponu našich očí a pýta sa, či sa scéna nachádza na pódiu alebo v nás.“ Bartók prostredníctvom tohto príbehu vyjadruje svoje najhlbšie pocity života a smrti a nádherná farebná nahrávka je výnimočným dokladom najvyšších umeleckých mét.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)