Barbican Centre, London Symphony Orchestra
23. 6. 2024
Londýn, Barbican Centre
London Symphony Orchestra,
London Symphony Chorus,
Tiffin Boys’ Choir,
Christina Poulitsi, Sunnyboy Dladla,
Elliot Madore, Gianandrea Noseda
Šostakovič – Orff
Brutalizmus s ľudskou tvárou – asi takýto prvý dojem zaznamená človek, ktorý sa prvýkrát ocitne v rozľahlých priestoroch londýnskeho Barbican Centra. Tento kultúrny (presnejšie, kultúrno-gastronomický) komplex je dlhodobo sídlom London Symphony Orchestra (LSO), ktorý možno bez preháňania označiť za jeden z najlepších symfonických orchestrov Európy v súčasnosti. Pravda, nie je to len orchester, ale celá ľudská mašinéria poháňaná skvele fungujúcim manažmentom na čele s Dame Kathryn McDowellovou a v neposlednom rade aj zástupom súkromných sponzorov a donorov (združených v neformálnej virtuálnej „rodine“ nazývanej LSO Friends) v spolupráci s partnermi z verejného sektora. V Británii, jednoducho, veci fungujú inak a potvrdzoval to aj umelecký výsledok, ktorý som mal možnosť vstrebať na záverečnom koncerte nedávno zavŕšenej sezóny orchestra.
Celkom typická pre Britániu – a Londýn obzvlášť –, bola aj ďalšia vec: orchester s medzinárodným zložením dirigoval taliansky dirigent, spoločne sprevádzali sopranistku z Grécka, tenoristu z Južnej Afriky a barytonistu z Kanady; spievalo sa v ruštine, latinčine, starej francúzštine aj nemčine. Skrátka, dokonale pestrá zmes národností, rás, jazykov a kultúr, ktorú človek zažije v uliciach ostrovných miest, sa akoby zrkadlovo odrážala aj na pódiu. Slovné spojenie „jednota v rozmanitosti“ možno vyznieva ako staré klišé, v tomto prípade však bol jeho význam naplnený vrchovatou mierou.
Program obsahoval dve diela z prvej polovice minulého storočia a spájal populárne s raritným. Do posledne menovanej kategórie nepochybne patrí Symfónia č. 3 „Prvý máj“ 23-ročného Dmitrija Šostakoviča, ktorá vyplnila kratšiu, prvú časť večera. Tá druhá patrila často uvádzanej kantáte Carmina burana Carla Orffa. Na prvý pohľad veľmi nesúrodá dvojica, zároveň však s niekoľkými spoločnými črtami. Ich vznik delí iba osem rokov a obe diela sa takpovediac „obtreli“ o dve najhoršie totality 20. storočia, no nie natoľko, aby to úplne znemožnilo ich ďalšiu pódiovú existenciu. Obe sa zároveň svojím spôsobom vysporadúvajú s prudkým nástupom moderny medzivojnového obdobia – Šostakovič formou prekotne budovateľského industriálneho civilizmu, Orff zasa únikom k retroštýlom a k svojskému neofolklorizmu. Tak alebo onak, obaja za mnoho vďačia Stravinskému, hoci Orff o čosi viac…
Koncertná sála v Barbicane pripomína skôr veľké rozhlasové štúdio – a v ten večer sa aj nahrávalo: Šostakovičova Tretia bola súčasťou plánovanej kompletnej šostakovičovskej edície pod Nosedovou taktovkou. Tesne pred predstavením to v nej bzučalo ako v úli, záujem verejnosti bol živý a nefalšovaný. Charakteristickú britskú žoviálnosť bolo cítiť na každom kroku, žoviálne pôsobili aj hráči orchestra.
Od prvých tónov sólového klarinetu, z ktorého sa vzápätí rozvinulo krásne lyrické klarinetové dueto, sprevádzané jemným pizzicatom sláčikov, bolo jasné, že hráči orchestra sú skvelými a kreatívnymi sólistami, ktorí sa s každou frázou budú hrať tak, aby vyznela čo najplastickejšie. Krásny zvuk driev dopĺňal jednotný ťah sláčikov; keď sa rozbehol motor symfonického allegra, huslisti na niektorých miestach, vyžadujúcich doslova prstovú akrobaciu v takmer najvyššom registri, predviedli ukážkové détaché. Orchester pracoval ako dobre naolejovaný stroj, v dokonalom súznení s iskrivou invenciou mladého skladateľa, hravou a sviežou, zatiaľ bez onoho neskoršieho neurotického tiku; zo všeobecného budovateľského nadšenia si Šostakovič evidentne uťahuje, kráľovsky, no zatiaľ ešte bez sarkasticky skriveného úškľabku, sa musel zabávať pri zhudobňovaní straníckych veršovačiek akéhosi Kirsanova v záverečnej časti s účasťou zboru. London Symphony Chorus (zbormajsterka Mariana Rosas z Argentíny) sa vyznamenal skvelou dikciou a obdivuhodne zreteľnou artikuláciou. Textu síce nebolo veľmi rozumieť – čo je dané sadzbou a inštrumentáciou a môžeme vážne uvažovať o tom, že to bol Šostakovičov zámer –, no to slúži viac-menej ku prospechu veci. Obdivuhodné bolo aj to, že napriek častým fortissimám zbor s približne 120 členmi ani na okamih nepôsobil dojmom ukričanosti. Čomu to pripísať? Jednoznačne miestnej zborovej kultúre, ale tiež živej tradícii domácej polyfónie (Dunstable, Tallis, Taverner…), ktorá si vyžaduje iný spôsob zborového spievania, než na aký sme zvyknutí u nás.
S týmito devízami sa interpretačný aparát pod vedením vynikajúco pripraveného talianskeho maestra, s ktorým si orchester evidentne výborne rozumie, pustil aj do obľúbenej Orffovej kantáty. Vokálna zložka tu, prirodzene, mala oveľa dôležitejší podiel, no vždy sa mohla oprieť o kvalitný orchestrálny sprievod. Úvodná (a záverečná) O Fortuna, hlavný divácky ťahák večera, bola dokladom ohromnej synergie vokálnych aj inštrumentálnych síl, ktorými LSO disponuje. Nech už si človek o estetickej hodnote tejto hudby myslí čokoľvek, jej sugestívny rytmus bezozvyšku vtiahol do deja. V kantáte, ktorá do značnej miery bazíruje na opakovaní – až to chvíľami vyrušuje –, dokázal so svojimi hudobníkmi Noseda kreovať rôznorodosť výrazových polôh, akú človek prirodzene očakáva od závažného diela symfonického repertoáru.
Nemalý podiel na tom mali traja vokálni sólisti, grécka sopranistka Christina Poulitsi, juhoafrický tenorista Sunnyboy Dladla a kanadský barytonista Elliot Madore. Najmä mužskí protagonisti musia spievať v najvyššom registri či siahnuť po použití falzetu, nehovoriac o tom, že sólové party ich vyzývajú k tomu, aby boli vyhranenými charaktermi a dokázali tiež prejaviť zmysel pre humor a komiku. Toto bolo taktiež vo veľkej miere splnené, auditóriu sa v niekoľkých okamihoch spontánne rozochveli bránice, no všetko v hraniciach decentnej britskej nonšalantnosti. Z technického hľadiska išlo o skvelé výkony, všetci traja sólisti sa dokázali vkusne presadiť voči impozantnej mase hudobníkov za ich chrbtami, nikde ani náznak forsírovania. Do celkového obrazu dokonale zapadli aj chlapci z Tiffin Boy’s Choir (s národnostným zložením rovnako pestrým ako zvyšok ansámblu na pódiu), oslave záveru sezóny tak absolútne nič nechýbalo.
Bzukot publika vnoreného do debát o práve vstrebanej hudbe pokračoval vo foyeri či rozľahlých otvorených priestoroch s fontánami a umelými jazierkami, samozrejme, pri obligátnych fish & chips a neodmysliteľnom anglickom čiernom čaji. Sezóna sa uzavrela, no ruch v týchto končinách prakticky neustáva – už o dva týždne neskôr sa kolobeh vo veľkom rozbehne na londýnskych Proms, o ďalšie dva týždne aj na Medzinárodnom festivale v Edinburghu. Slovom, hudobný život na ostrovoch sa permanentne udržiava vo výbornej kondícii, nebezpečenstva stojatých vôd sa tu nikto nemusí obávať.