Hudobný život

Banská Bystrica, (Nová) hudba na Rázcestí

Hudobný život

30. 4. 2024

Banská Bystrica, Bábkové divadlo na Rázcestí

Dorota Matejová

(NOVÁ) HUDBA NA RÁZCESTÍ

MatejCornwell LeywantonoLa BergeŠemberaZaba


Na sklonku apríla sa uskutočnil piaty koncert hudobného festivalu (NOVÁ) HUDBA NA RÁZCESTÍ pod gesciou HTF Akadémie umení Banská Bystrica a v dramaturgii Daniela Mateja. Kto čakal tradičný koncert, nedočkal sa. Mladá interpretka-performerka Dorota Matejová rozohrala príbeh sebapoznávania, v ktorom sa okrem hry na flaute predstavila aj v role speváčky a poetky, a všetky tieto podoby spájala s jemnou choreografiou a pohybovými gestami.


Otvorené hudobné vnímanie, skúsenosti s hudobno-pohybovým divadlom, neustále hľadanie nových súvislostí a vzťahov medzi interpretkiným vnútorným a vonkajším ja, medzi ňou a okolím, medzi jej hlasom a hlasom jej flauty traverso, a najmä medzi Slovenskom, kde má korene, a Holandskom, kde sa cíti ako umelkyňa slobodne, sa stali dostatočným priestorom na kreovanie hlavnej idey projektu 2 DOMOVY: 2 HOMES.


Rozkódovanie duality a konfrontácia jej podôb v stvárnení jednotlivých skladieb vytvorili hlavnú premisu večera. Všetky diela na programe boli premiérami a vznikli práve pre tento konkrétny projekt. Téma duality sa zrkadlila v rôznych zvukových podobách, rôznych sémantikách a v rôznych hĺbkach. Dve skladby HOME SWEET HOME Daniela Mateja, otca mladej umelkyne, ktoré tvorili obrysy predstavenia, zasvietili výrazným osobným naratívom, kým ostatní autori uchopili intimitu vzťahu k Dorote skôr v čisto zvukovom priestore. Prvá z nich, HOME SWEET HOME no. 1 – musica giocosa, ktorá otvárala koncert, vyrastala z autentickej zvukovej nahrávky ľudovej piesne Červené jabĺčko v podaní asi štvorročnej Dorotky. Tak sa vlastne interpretka ocitla na javisku vedľa svojho mladšieho ja. V HOME SWEET HOME no. 2  –  musica dolorosa použil autor dcérinu nahrávku zo súčasnosti. Počas nej „akoby zablúdila a stratila sa v čase“ v repetovaných rytmických zvukových stopách, z ktorých sa napokon vynorila nostalgická kantiléna známej ľudovej piesne Kopala studienku. Zvuková koláž kulminovala v čarovnej farebnosti traversa a hlasu, až dospela ku katarznému momentu. Zároveň vytvorila epilóg vnútorného príbehu predstavenia a priniesla očakávaný kontrast v závere koncertu.


Hudobný život

Príbeh odvíjaný cez jednotlivé skladby bol vďaka svojmu prevládajúcemu kontemplatívnemu charakteru mierne monotónny. Náznaky kontrastu poskytovala premenlivosť vzťahu zvuku traverza (mimoriadne príjemného, jemného, až opojného tónu), ľudského hlasu a elektronických zvukov a ich rozličná hierarchizácia. Christine Cornwell (1991) v skladbe Dnes for Dorota pre traverso, hlas a audiostopu ponúkla dialóg medzi záznamom interpretkinho hovoreného slova a ňou samotnou v role hráčky na traverse. Wilson Leywantono (1995) v skladbe blossom and shadow for solo traverso and voice sa s témou duality vysporiadal zavedením responzoriálneho princípu. Spev-hlas aktívne deklamoval nedokončené melodické úlomky a podnecoval flautu, aby ich dopovedala. Dielo pro Dorotu no. 1 Vojtěcha Šemberu (1995) malo podobu vnútorného dialógu, prebiehajúceho „vo vnútri“ nástroja, medzi jeho enharmonickými tónmi s mikrotónovými odchýlkami. Spočiatku mumlajúce (mikro)tóny boli sťaby gestá bez zjavného pohybu, občasne prifarbené zvukom vychádzajúcim z hrdla interpretky. Nenápadne sa uvoľňovali z nízkeho registra a modelovali si priestor na vzlietnutie, aby sa napokon vo vyššom registri rozospievali a uleteli. Pravdepodobne ľudová pieseň ako jedna z metafor domova, ale aj inšpirácia Matejovými kompozíciami vniesla do programu aj ďalšiu ľudovú pieseň Oddavac še budu. Pieseň bola zaspievaná prirodzeným, pekne zafarbeným hlasom v hlbšej polohe na spodnej hranici hlasového rozsahu. Pomalá interpretácia bola premostením k nasledujúcej skladbe Splinded for Dorota od Paula Zabu, ktorá exponovala pomalé hĺbavé motívy v dlhých tónoch traversa. Potom zaznela autorská báseň Dva domovy pre audiostopu Doroty Matejovej (1991), prvotná inšpirácia projektu a následne posledná skladba vnútorného príbehu predstavenia  Simple Turns od Anne La Berge (1955), založená na vzájomne sa prepletajúcich farebných ozvenách.


Počas vystúpenia sa mladej umelkyni podarilo vytvoriť obraz ilúzie intímnej spovede jednotlivca, ktorý sa stráca a znovu sa nachádza, kladie si zásadné otázky a hľadá na ne odpovede nielen v mentálnom, ale aj vo fyzickom priestore. Banskobystrickému publiku okrem toho predstavila výnimočný barokový nástroj , ktorý v ten večer tvoril jej alter ego.