Bach ako mikulášsky darček

6. 12. 2025

Bratislava, Koncertná sieň Dvorana

Musica aeterna, Gabriela Viktorová Eibenová, Martina Mestická, Peter Guľas, Peter Zajíček

Bach

„Dnešným najkrajším mikulášskym darčekom bola Bachova hudba,“ aj takáto bola jedna z reakcií na tretí koncert v rámci cyklu 25 MUSICA BRATISLAVENSIS, venovaný 340. výročiu narodenia J. S. Bacha. Po dvoch koncertoch v Klariskách, kde mohli diváci zazrieť aj viacero nových mladých tvárí (potenciálnu „Musicu aeternu junior“?), sa súbor presunul na pôdu VŠMU, do priestorov Dvorany. Už niekoľko mesiacov tu spočíva nový kvalitný nástroj – dvojmanuálové čembalo, farebne dokonale zladené so sálou, ktorého autorom je fínsky staviteľ Jukka Ollikka. Práve ono sprevádzalo bachovsky-nebachovský program. 

Úvodná trojčasťová Ouvertúra g mol BWV 1070, v minulosti nesprávne považovaná za skladateľovu piatu orchestrálnu suitu, bola ukážkou, ako neznie „starý“ Bach. Aj menej skúsenému poslucháčovi bolo napriek kvalitnej interpretácii jasné, že skladbe chýba esencia typická pre Johanna Sebastiana. Nečudo – veď syn Wilhelm Friedemann, ktorý je podľa muzikológov potenciálnym autorom, už nekráčal v šľapajach svojho otca. Patričným vyvážením bol Koncert a mol pre flautu, husle a čembalo BWV 1044 so sprievodom sláčikov a bassa continua. Toto dielo je technicky náročné, aj preto sa u nás takmer nehráva. Peter Guľas sa čembalového partu (ktorý je obtiažnejší než v povestnom „piatom brandenburáku“) zhostil s nadhľadom skúseného klávesového hráča. Z prejavu flautistky Martiny Mestickej bolo cítiť rešpekt pred samotným dielom, ale i ostražitosť pre kolísavé ladenie a teplotné podmienky v priestoroch Dvorany. Tradične presvedčivý a suverénny sólový husľový part v podaní umeleckého vedúceho súboru Petra Zajíčka tvoril most medzi sólistami, najmä v strednej časti, čerpajúcej z pomalej časti organovej triovej sonáty BWV 527. Efektný záver trojkoncertu priniesol všetkým hráčom príležitosť naplno rozvinúť obsah i hlbokú vnútornú energiu tradičnej bachovskej faktúry. Sláčikové basso continuo v zložení Michaela Čibová a Ján Prievozník v strednom registri dopĺňal (už tradične) violista Ján Gréner, husľové tutti dotvárali Michal Klas a Peter Zelenka.  

Hoci bola kantáta Ich habe genug BWV 82a skomponovaná k februárovému sviatku Obetovania Pána, jej rozsiahla druhá časť Schlummert ein, ihr matten Augen vytvorila vo Dvorane skutočne predvianočnú atmosféru. Sopranistka Gabriela Viktorová Eibenová prirodzene splynula s farbou súboru, ktorú do značnej miery ovplyvnilo aj spomínané čembalo. Jeho unikátny lutnový register (netradične umiestnený na spodnom (!) manuáli) ponúkol štedrú zvukovosť a farebne plnohodnotne zastúpil ďalšie strunové nástroje harmonického bassa continua. V prúde Bachovej hudby zaujali Eibenovej recitatívy, v ktorých sa usilovala o prepojenie s požadovaným afektom lúčenia sa so životom, miestami však na úkor zrozumiteľnosti nemeckého textu. Kantáta vo verzii pre soprán a flautu vyznela v porovnaní s pôvodnou verziou pre bas a hoboj z roku 1727 omnoho jemnejšie a krehkejšie – Simeonova výpoveď sa na tomto koncerte premenila na intímnu meditáciu nad smrťou. 

Do 53. roku fungovania možno Musice aeterne popriať, aby naďalej rozvíjala trend omladzovania obsadenia, o ktorý sa v tomto koncertnom cykle snažila, a tak vytvorila  priestor pre prirodzený nástup mladej generácie interpretov.