Auris interna: Rozvrat? To sme my

 „K umeniu sa v našej spoločnosti správame pokrytecky. Hovoríme o jeho dôležitosti a trvalom význame, no v konečnom dôsledku sa väčšina z nás znepokojuje umením len vo veľmi malej miere.“ Týmto komentárom uviedol novozélandský estetik a teoretik umenia David Novitz svoju esej Vysoké a populárne umenie: miesto umenia v spoločnosti v r. 1989. Argumentuje v nej aj tým, že k väčšine umenia máme „schizofrenický“ vzťah, v ktorom je zakódovaný rozpor medzi hodnotou a bezvýznamnosťou. Umenie je pre nás odtrhnuté od obyčajnej každodennosti, píše Novitz, a v tejto odtrhnutosti iba naoko zrkadlíme svoju identitu.

Deklaratívna hodnotovosť, ktorá slúži nejakému inému účelu (napríklad politickému), nemôže a nevie byť iná, pretože sa opiera o autentické vnímanie umenia ako niečoho irelevantného. A teda: ak niečo v hĺbke duše vnímame ako irelevantné, pretože je to pre nás príliš odťažité, potom hodnotovosť, o ktorej básnime a za ktorú sa pokrytecky bijeme, je len deklaratívna.

Novitzova tridsaťpäťročná esej nám pripomína, akí ťažkopádni v tejto otázke sme. Ako sa prevaľujeme z boka na bok, stoneme a popritom sa bezškrupulózne pretvarujeme alebo rovno štylizujeme do smiešnych pozícií. My, anonymná masa nás, ktorá sa napriek snahe jednotlivca kolektívne váľa vo vlastnom bahne.

Ešte šťastie, že aspoň hudbu a filmy sme si pripustili k telu a považujeme ich za súčasť našej každodennosti. Z hľadiska prežívania ich obsahov a kontemplácií nad otázkami, ktoré pre ľudskú existenciu mnohé z nich nastoľujú, je to však podľa Novitza a ďalších autorov podobné ako v prípade vysokého umenia vizuálneho, sochárskeho či literárneho – v tom lepšom prípade kĺžeme po povrchu. Hudba, filmy a z literatúry snáď nanajvýš takzvané romány-jednohubky dokážu najľahšie poslúžiť impulzívnemu uspokojeniu. Ako kulisa, zábava alebo „oddych od sveta tam vonku“. Problémom však nie je nezáujem či nedoceňovanie kvality v umení, ale všadeprítomné predstieranie.

Predstierame, že je pre nás umenie – povedzme, že to rýdzo slovenské – niečím hodnotným, čo utvára naše životy. Tárame okolo toho, účelovo zneužívame a ideologizujeme. V skutočnosti hodnotné nie je a berieme si ho podľa pocitu a situácie len ako rukojemníka. Keď treba, prehliadame, zabúdame, odhadzujeme, opovrhujeme a ignorujeme. Nezdržiavame sa hĺbaním. A jednotlivec s túžbou po niečom viac, žiaľ, trpí, pretože anonymná masa nás delegovala svoj zmar na dočasný mandát. Je a bola to vždy práve deklaratívna hodnotovosť, ktorá postupne rozožierala celé spoločnosti. A je a bol to vždy patologický vzťah k významovosti, teda autenticky prežívaná irelevantnosť umenia, ktorý spôsoboval ten bájny rozvrat, o ktorom fantazírovali platonici a po nich mnohí autokrati, diktátori a ich suity.

A tak sme aj my dnes tam, kde sa znepokojujeme umením iba vtedy, keď z neho a cezeň chceme vytrieskať moc a vždy hynúcu slávu. Ak dochádza k nejakému rozvratu, potom jeho pôvodcom je predstierajúca masa nás.