ARTE PRO ARTE, Andrej Gál, Peter Javorka

16. 9. 2024

Bratislava, Kostol klarisiek

ARTE PRO ARTE

Andrej Gál, Peter Javorka

Szeghy – Salva – Šimai – Prokofiev

Bolo to spôsobené pravdepodobne rozmarmi septembrového počasia, vytrvalým dažďom a hroziacimi záplavami. Inak si len ťažko možno vysvetliť, že na koncerte dvoch skvelých komorných hráčov, kde dominovala raritná domáca tvorba, nás bolo sedem poslucháčov, s produkciou dokopy desať. Značne „vlhkej“ akustike Kostola klarisiek nijako nepomohlo, že väčšina miest v hľadisku ostala nezaplnená. Mohlo by sa zdať, že spevnému tónu violončela chrámový priestor iba pomôže, no aj vzhľadom na zvolený program to bola dvojsečná zbraň. Škoda…

Svoje Canto triste z r. 1986 napísala Iris Szeghy pre violončelo alebo trombón so sprievodom klavíra, no interpretačné uchopenie Andreja Gála nedalo ani pomyslieť na to, že by sa sólový part mohol hrať na čomkoľvek inom ako na violončele. Kompozične aj výrazovo pestrá skladba, oveľa farbistejšia, než naznačoval jej názov, pôsobila natoľko prirodzene a presvedčivo, až budila dojem, že vznikla priamo na objednávku oboch protagonistov večera.

Oveľa ťažšie to mali v rezonantnej kostolnej akustike Tri árie (1993) Tadeáša Salvu, ktoré od svojho vzniku zazneli verejne iba druhý raz. Ich navzájom veľmi podobný materiál, naplnený po okraj výbušnými šestnástinovými pasážami, sa po väčšinu času zlieval do málo artikulovanej masy. Nehovoriac o tom, že ich kompozičné usporiadanie pripomínalo viac spontánny prúd vedomia, búrlivý a nespútaný, typicky salvovský – čo môže byť problémom z hľadiska interpretácie aj percepcie, ale zároveň aj sympatickou zvláštnosťou. Preto by si táto hudba jednoznačne žiadala suchší a intímnejší priestor (malé rozhlasové štúdio?) s bližším kontaktom medzi hudobníkmi a poslucháčmi.

Prekvapením bola kompozícia I motljus (doslova „v protisvetle“; 2005) z pera Pavla Šimaia. Kto by očakával elegantný ľubozvučný neoklasicizmus, musel byť mierne zaskočený temnými odtieňmi „vzdialene“ tonálnej harmónie, podčiarkujúcimi gesto smútočného pochodu, ktoré rámcovalo oblúk formy. Artikulácia tu bola opäť o niečo čitateľnejšia, akustika bola k sadzbe skladby ďaleko milosrdnejšia a obaja interpreti naplno vo svojom živle…

Šimai okrem iného tvoril skvelý dramaturgický mostík ku klasike violončelového repertoáru minulého storočia, zastúpenej Sonátou pre violončelo a klavír C dur op. 119 Sergeja Prokofieva. Tu bolo elegantného neoklasicizmu nadostač, hoci pri vedomí, že ide o dielo z r. 1949, nebolo možné prepočuť aj hlbšie významové prúdy bublajúce kdesi pod povrchom. Rozkošnícke melódie v skvele pripravenej a šťavnatej interpretácii v kontexte práve prebiehajúceho besnenia živlov a vojnového konfliktu na pozadí (autor diela bol na území Ukrajiny narodený Rus…) mali onú zvláštne sladkastú príchuť tanca nad priepasťou. Alebo, ako sa v nedávnom interview na YouTube vyjadril kanadsko-švajčiarsky skladateľ Samuel Andreyev, „aj keď sa Titanic už potápa, máte chuť vytiahnuť husle z puzdra a hrať…“