Ars defecta alebo umenie zlyhania
Komunikácia zvyčajne zlyháva, s výnimkou náhody. Tak znie zákon o medziľudskej komunikácii, ktorý v r. 1978 formuloval fínsky profesor ekonómie, novinár a akademik zaoberajúci sa komunikáciou Osmo Antero Wiio. Medzi jeho zákonom a tvorbou hudby a hudobnou praxou existuje prekvapivá súvislosť. Zastavme sa však najskôr pri pozorovaniach Wiiovho zákona.
Ak komunikácia môže zlyhať, určite zlyhá. Ak sa zdá, že nemôže zlyhať, aj tak napokon zlyhá. Za zdanlivo úspešnou komunikáciou je zaručene nepochopenie. Ak ste spokojní so svojím posolstvom, komunikácia napokon aj tak zlyhá. To sa, pochopiteľne, spája s tým, že ak je možné posolstvo interpretovať niekoľkými spôsobmi, potom bude interpretované práve tak, že to maximalizuje škody. Určite ste si už všimli, že v komunikácii je vždy prítomný niekto, kto vie lepšie ako vy, čo ste svojím posolstvom mysleli.
Čím viac komunikujete, tým horšie samotná komunikácia prebieha a zároveň tým rýchlejšie sa prehlbuje nepochopenie. V rozsiahlej komunikácii s mnohými zainteresovanými ľuďmi nezáleží na tom, ako sa veci naozaj majú, ale ako sa javia, že sa majú. Možno vás to zaskočí, ale dôležitosť správy je nepriamo úmerná druhej mocnine vzdialenosti správy od jej zdroja.
Takýto je súbor Wiiových pozorovaní. Napriek citeľnému humornému podtextu je celkom možné, že nejedno takéto pozorovanie vám pripomenulo prežité životné situácie – vrátane tých z hudobného prostredia. Komunikácia v hudbe a hudbou totiž nie je voči zlyhaniam imúnna. Výhodou tu však je, že takéto zlyhania sú prinajmenšom rovnako často chápané ako špecifický a vítaný typ jedinečného prežitku. Každé operné naštudovanie je iné, má svoju vlastnú dynamiku, svoje vlastné nepresnosti a zlyhania, svoje vlastné zámery a zvraty, predané aj navždy stratené posolstvá.
To isté sa týka praxe pri komornej a populárnej hudbe, týka sa to hudby undergroundu, ako aj veselíc ľudovej hudby. V každom takomto úsilí zlyhal niekoho zámer, nebola naplnená niekoho predstava, došlo k rozdielnemu výkladu rovnakého javu, na niečo sa zabudlo a niečo sa prehliadlo, čo celkom iste viedlo ku „škodám“, ktoré sa síce svojím zrodom stali nezvratnými, ale vytvorili niečo neopakovateľné. Jednoducho, hudba je príliš abstraktná, a to napriek intuícii dokonca aj v prípade svojej štruktúry – noty, hudobná „syntax“ a jej časti a celky iba abstrahujú určité kodifikované predstavy o javoch a dejoch, ktorých výklad má často voľné hranice a závisí od mnohých okolností. Umelecký svet hudobníkov si už dávno zvykol používať v tejto súvislosti termín interpretácia či dokonca umelecká licencia.
Sotva možno očakávať, že iné pomery budú v prípade tvorby hudby, zvlášť tej zdieľanej. Hudobní umelci sa neraz nechali počuť, že proces spoločnej tvorby je číra alchýmia. A boj. Maximalizácia omylov a nepochopenia tu takisto ústi do takmer bezhraničnej vzájomnej inšpirácie, ktorá privádza na svet niečo, čo znova zažije aspoň tisíckrát nepochopenie či interpretačné pretvorenie. To je napriek samotnej zložitosti celého procesu vlastne ešte ten šťastnejší výsledok. Bezhraničná totiž môže byť aj frustrácia, ktorá z takého niečoho môže vzísť. A ak komunikácia zvyčajne zlyháva s výnimkou náhody, potom platí, že ak môže nastať frustrácia, celkom určite nastane. Nepochopenie, zlyhanie a zmätok sú prekvapivo žiaduce javy. Využime to...