Anglický večer, Štátna filharmónia Košice, Anna Štrbová, Zbyněk Müller
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Anna Štrbová, Zbyněk Müller
Britten – Vaughan Williams – Elgar
Tematicky, konkrétne anglicky ladený koncertný večer v Štátnej filharmónii Košice po dlhšom čase dirigoval bývalý šéfdirigent a hlavný hosťujúci dirigent Zbyněk Müller. Prvá polovica koncertu bola vyhradená sláčikovému orchestru. Môžeme sa síce hnevať, že vo východoslovenskej metropole veľmi zriedka môžeme privítať autentické komorné (sláčikové) telesá a situácia sa z prevádzkového hľadiska rieši tak, že polovica členov ŠfK dostane na chvíľu voľno; nemáme tu ani stabilne pôsobiaci profesionálny komorný orchester, a tak nie je komu zveriť také autenticky komorné skladby ako napríklad Simple Symphony od Benjamina Brittena.
Je to určite škoda, pretože kvalitný, farebne prepracovaný, vyvážený, štíhly sláčikový zvuk nedostaneme jednoduchou redukciou filharmonických stavov. Spomínaná „jednoduchá symfónia“, ani nie dvadsaťminútová skladba anglického majstra, poriadne preverila interpretačný potenciál „zoštíhlenej“ košickej filharmónie aj hlavného hosťujúceho dirigenta. Určitú nespokojnosť by som azda prejavil v súvislosti s dvomi okrajovými rýchlymi časťami, ktoré zneli už tradične zvukovo „korpulentne“ a málo odľahčene, ba aj trochu zbrklo. Müllerovo poňatie sa sústredilo na vášnivo-dynamickú stránku hudobného pradiva. O to expresívnejšia vyznela Sentimentálna sarabanda v úlohe pomalej tretej časti, kde aktéri predviedli svoj nemalý romantický potenciál.
Druhá skladba pre sláčiky už počíta aj so sólovým hobojom: ide o nie príliš frekventovaný Koncert pre hoboj a sláčikový orchester a mol od Ralpha Vaughana Williamsa. Štýlový konglomerát tohto oneskoreného postromantika (zomrel v r. 1958) by mohol byť azda hudobným synonymom chladnej anglickej elegancie s patričným nadužívaním aiolskej tóniny, čo do určite miery vysvetľuje, prečo sa napriek nespochybniteľným kvalitám hudba Vaughana Williamsa na európskych pódiách neobjavuje príliš často. V pozícii sólistky sa ocitla slovenská hobojistka pôsobiaca vo Švajčiarsku Anna Štrbová. Treba pochváliť najmä jej nevýslovne podmanivý graciózny prejav v stredných a vyšších polohách a na kantabilne vypätých miestach. Pôvab a melodická podmanivosť legátových oblúkov kraľovali vo väčšine koncertu, avšak v nonlegátových figuráciách by som privítal zrozumiteľnejšiu, precíznejšiu artikuláciu, predovšetkým v nižších polohách. Spolupráca so sláčikármi bola bez problémov, hoci si Müller potrpel na veľmi rýchle tempá. Celkovo z interpretácie tohto koncertu sršali ľahká brilantnosť, plnokrvná muzikalita a osobitá, vyššie spomenutá elegancia.
Do tretice všetko najlepšie. Po prestávke sme sa mohli započúvať do kľúčovej skladby snáď najznámejšieho anglického (post)romantika Edwarda Elgara Enigma variácií op. 36. K interpretácii Enigmy nemám žiadne zachované poznámky – azda preto, že motivicky mnohoznačný sled vzrušujúcej hudobnej dramaturgie moju pozornosť „priklincoval“ na samotný sluchový zážitok. Hoci Müllerovo hudobné pochopenie predvádzaných diel príležitostne kritizujem, v tomto prípade by som sa musel veľmi namáhať, aby som mohol niečo „haniť“.
Línia štrnástich variácií, veľkolepo dispozične riešená na ploche takmer štyridsiatich minút, pod taktovkou dirigenta a v rukách hudobníkov dostala strhujúci tvar s neomylným a fascinujúcim gradačným oblúkom, pričom náladovým odtieňom a kontrastom jednotlivých variácií bolo umožnené vyčerpať a ukázať celý ten mnohofarebný diapazón. Opäť by som špeciálne pochválil niektoré pomalšie, lyrické pasáže, ktoré zneli s mimoriadne intímnym lyrickým nábojom. Vskutku uspokojivý a presvedčivý záver anglického večera, kde sa celý orchester ŠfK ukázal v maximálne pozitívnom svetle tak z hľadiska stvárnenia makroštruktúry, ako aj vybrúsenosti detailov.