Andria Balančivadze: Symfónia č. 2

Okrem Dmitrija Šostakoviča, Alexandra Moyzesa alebo Ľudovíta Rajtera si v tomto roku 120. výročie narodenia pripomína aj významný gruzínsky skladateľ a pedagóg Andria Balančivadze (1906–1992). S Alexandrom Moyzesom ho napokon nespája iba rok narodenia, ale aj postavenie v rámci kultúry svojej krajiny. Aj Balančivadze bol synom skladateľa, člena generácie zakladateľských osobností, aj on bol váženým pedagógom na erbovej inštitúcii v hlavnom meste.

Slávnejší bol jeho o dva roky starší brat Giorgi, baletný majster, choreograf, neskorší spoluzakladateľ The New York City Ballet, známy pod menom George Balanchine. Kým ten za medzinárodnú kariéru zaplatil osudom doživotného emigranta, mladší Andria sa rozhodol presídliť z rodného Petrohradu do Tbilisi, kde bola jeho skladateľská činnosť spätá najmä s divadlom. Stal sa napríklad autorom prvého gruzínskeho baletu Srdce hôr, no sľubne rozbehnutú skladateľskú dráhu zbrzdil stalinský teror na sklonku 30. rokov. Balančivadzeho nepriaznivý kádrový profil znamenal doslova existenčné ohrozenie. Prežil; stal sa umeleckým riaditeľom Gruzínskeho štátneho symfonického orchestra aj pedagógom Tbiliského konzervatória. Z jeho kompozičnej triedy vzišlo množstvo gruzínskych skladateľov a skladateliek.

Balančivadzeho Prvá symfónia (1944) je doslova symfonickým eposom z čias „Veľkej vlasteneckej vojny“ – v ktorom však možno dobre „čítať medzi riadkami“. Svoju Druhú symfóniu dokončil až o 15 rokov neskôr a hudobne aj myšlienkovo predstavuje toto dielo pomerne odlišný svet. Je akoby mentálnym únikom do bezpečia tradície, chvíľami takmer glazunovovského symfonizmu. No už približne od 6. minúty záznamu začína byť jasné, že pod pokrývkou romantického zvuku a epizód „falošného rokoka“ niečo znepokojivo buble.

Ono „niečo“ naplno vykypí v kóde neurotického scherza. Otvorene tragickú smútočnú hudbu sotva možno „čítať“ inak než ako oneskorenú reakciu na kolektívnu traumu vyvolanú krvavými udalosťami 9. marca 1956, keď do zhromaždenia demonštrantov v centre Tbilisi strieľali ruské tanky. Podobný scenár (hoci z iných príčin) sa v decembri toho istého roka odohral aj v Budapešti…

Nasledovať mohlo len zmierlivé, emocionálne absolútne katarzné pomalé finále, vari jedno z najkrajších pomalých symfonických finále v hudbe minulého storočia. Na jedinej dostupnej štúdiovej nahrávke symfóniu so Všezväzovým rozhlasovým symfonickým orchestrom naštudoval Alexander Gauk.