Andrej Farkaš Quartet featuring Robert Szakcsi Lakatos
Farkaš patrí ku generácii jazzových klaviristov s akademickým vzdelaním. Na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici bol žiakom Klaudia Kováča a na brnianskej JAMU študoval v triede Ľuboša Šrámeka. Jeho veľkou prednosťou je rovnováha medzi kompozičným vkladom, prezrádzajúcim harmonicky komplexný prístup, a interpretačnými schopnosťami. V improvizáciách nájdeme prvky klasického bopového jazyka, prácu s polyrytmami a harmonické reštrukturalizácie. Na nahrávanie svojho debutového albumu si okrem slovenského hráča na bicích nástrojoch Dávida Hodeka pozval dvoch maďarských hudobníkov, tenorsaxofonistu Sándora Molnára a kontrabasistu Krisztiána „Pecek“ Lakatosa.
Sándor Molnár je tenorsaxofonistom s veľkým hudobným výtlakom. Zvuková variabilita, majstrovské zvládnutie nástroja a moderné improvizačné myslenie mu vo Farkašovom kvartete dodávajú prirodzenú autoritu. Na jeho hru mali vplyv najmä saxofonisti zlatej éry jazzu (50.–60. rokov) ako Joe Farrell, Sonny Rollins a John Coltrane.
Krisztián „Pecek“ Lakatos patrí medzi kontrabasistov s hutným akustickým zvukom, ktorí však nerobia kompromisy v technike. Uprednostňuje hru bez alebo s minimálnym zosilnením, čo dodáva jeho linkám a sólam farbu a drive typický pre kontrabasistov 60. rokov.
Dávid Hodek je napriek svojmu veku už skúseným multižánrovým hudobníkom, ktorý dôstojne zvláda dospievanie zázračného dieťaťa. Kvalitatívny posun v jeho jazzovej hre bol badateľný už na albume Alana a Štefana Bartušovcov Connectivity. Vo Farkašovom kvartete jeho hra definuje dynamiku skladieb a gradáciu sól. Písať o dokonalom lock-in efekte s Lakatosovým vedením basu je asi zbytočné, pretože na tejto úrovni ide o samozrejmosť. Moja jediná kritická poznámka sa týka zvukovej stránky. V menších koncertných priestoroch by sa vo forte pasážach žiadalo použiť ride činel so „suchším“ zvukom, v ktorom by bol timing čitateľnejší aj pre laického poslucháča.
Nosnou časťou koncertu bola prezentácia štyroch skladieb z aktuálneho Farkašovho albumu Andrej Farkas Quartet. Farkašova kompozícia He Disagrees zaradená na úvod koncertu má vážnejšiu atmosféru a nesie kompozičnú pečať Wayna Shortera. Molnárova improvizačná štylistika pri hre bohatej na informácie ostala emočne v „cool“ nastavení. Racionálny odstup je uňho nepochybne znakom zrelosti a sústredenia na hudobný obsah. Na bratislavskom koncerte bola evidentná štýlová spriaznenosť s Farkašom a ich interakcia v Molnárových sólach generovala strhujúce momenty. V improvizačnej zložke Farkašovej hry nájdeme vplyvy viacerých významných klaviristov 60. rokov ako Herbie Hancock, McCoy Tyner a Chick Corea (v jeho „predmilesovskom“ období). Z technickej i obsahovej stránky patrí medzi päticu najlepších slovenských klaviristov.
V ďalšej Farkašovej skladbe, jazzovom valčíku Autumn Letter sme si vychutnali jeho strhujúce sólo à la McCoy Tyner a Molnára vo vyslovene coltranovskej polohe. Vo Farkašovej sprievodnej hre bolo cítiť maximálnu emočnú zaangažovanosť, ktorá by pod sólom tenorsaxofónu zniesla aj šetrnejšie dávkovanie. V závere skladby dostal priestor na melodicky kontextové kontrabasové sólo Krisztián Lakatos, čím potvrdil svoje výnimočné postavenie na maďarskej scéne.
Lakatosov kompozičný príspevok, Memory of Geza Pecek Lakatos venovaný jeho otcovi, známemu maďarskému bubeníkovi, obsahoval Farkašovo citlivé improvizačné spracovanie, ktoré ho ukázalo v inej rovine než v predchádzajúcej časti koncertu.
Unhealthy Step, energiou nabitá modálna kompozícia v rýchlom tempe, bola improvizačným tour the force tenorsaxofónu a klavíra. Molnár svojou hrou vyvoláva ducha Johna Coltrana a rozvíja jeho odkaz štýlom podobným Branfordovi Marsalisovi. Husia koža a pocity levitácie u počtom malého, ale nadšeného publika zosilneli počas rozsiahleho Farkašovho sóla, v ktorom jeho energia a štýl hry pripomínali striedavo Kennyho Kirklanda a McCoya Tynera. Technicky bezchybnú a dokonale empatickú súhru ich spoluhráčov z rytmickej sekcie umocnilo v závere skladby Hodekovo štýlové sólo na bicích nástrojoch.
Vďaka Farkašovmu symbolickému gestu, keď miesto vo svojom kvartete ponúkol krstnému otcovi svojho albumu, sme mali vzácnu možnosť počuť v dvoch skladbách jedného z najlepších maďarských jazzových klaviristov súčasnosti, Roberta Szakcsiho Lakatosa.
Balada Passing Months, ktorá patrí medzi staršie Lakatosove kompozície, nás preniesla do paralelného hudobného sveta. Krstný otec Farkašovho albumu má bopové korene, no jeho súčasný štýl hry je kombináciou jazzu, rómskeho folklóru a európskej klasickej hudby. Meditatívny charakter skladby postavený na Lakatosovom virtuóznom prepojení s nástrojom a originálnom prístupe k artikulácii harmonickej sadzby sú spolu s rovným frázovaním typickými znakmi európskeho jazzu.
Záver vydareného koncertu spojeného s krstom patril skladbe This Is New z pera Kurta Weilla v často citovanom aranžmáne Chicka Coreu.
Zohratosť Andrej Farkaš Quartet a individuálne výkony hudobníkov tohto zoskupenia sú dôvodom na úprimný záujem o ďalšie výsledky ich spolupráce. Z Farkašovho poctivého prístupu by si naša jazzová komunita mala vziať príklad. Jeho základom je úcta k jazzovej tradícii, ktorej sa možno venovať celý život alebo ju rozvíjať ľubovoľným smerom.