Hudobný život

Andreas Várady - Radiska

Martin Uherek
Martin Uherek
1. marec 2024

Gitarista Andreas Várady, rodák z Rimavskej Soboty, začal svoju medzinárodnú hudobnú kariéru už vo veku 13 rokov, keď vystúpil v londýnskom jazzovom klube Ronnie Scott’s ako najmladší líder v jeho histórii. Andreasov talent potvrdil aj legendárny trubkár, aranžér a producent Quincy Jones, manažér, ktorý si ho ešte ako -násťročného zobral pod svoje ochranné krídla. V októbri 2013 Várady podpísal zmluvu s vydavateľstvom Verve Records, kde v auguste 2014 vydal svoj debutový album s názvom Andreas Várady. Skladba Radiska, ktorej sa budeme venovať, vyšla o štyri roky neskôr na CD The Quest. Jej názov je prešmyčkou mena spoluúčinkujúceho altsaxofonistu Radovana Tarišku.


Radiska je pre sólistu na prvý pohľad jednoduchá modálna skladba. Jej harmonický podklad je postavený na akorde Dmi11, resp. na dórskom móde. Improvizácia na statickú harmóniu si však od improvizátora vyžaduje oveľa vyššiu úroveň invencie a motivickej práce. Zatiaľ čo skladby s množstvom akordov dávajú možnosť jednoducho ich opísať čo i len využitím základných tónov septakordu, pri hraní na jeden akord musí sólista tvorivo využívať obmedzený tónový materiál, aby sa neopakoval.

Hudobný život

Váradyho sólo sa začína jednoduchým dvojtónovým motívom, ktorý počas prvých troch taktov postupne rozvinie do rýchlejšej klesajúcej melódie. Motivická práca je pomerne priamočiara, keďže jednotlivé skupiny nôt na seba priamo nadväzujú. Andreas vo svojom sóle často využíva motívy (najmä rytmické), ktoré o niečo neskôr opakuje.


Predelom medzi nimi je zdanlivo nesúvisiaca melódia. Pre lepšiu prehľadnosť sme tieto motívy označili číslami: v 4. a 5. takte využíva motív 1 – dlhú a krátku osminovú notu –, po ktorom v oboch prípadoch končí na základnom tóne d. Podobný je aj motív 3, ktorý tento rytmus používa obrátene ako krátku a dlhú osminovú notu. Na konci 4. taktu využil rozklad akordu Dm7 a následne Em, ktorého tóny e, g, h tvoria jeho prirodzené nadstavby (9, 11 a 13). Ten istý princíp uplatnil aj v takte 17. Várady pomerne často využíva nadstavbový akord Em (takty 4, 6, 17), prípadne tóny molovej pentatonickej stupnice e (takty 7, 10), ktoré v  s akordom Dmi11 vytvárajú pomerne charakteristický súzvuk, pripomínajúci skladbu Milesa Davisa So What. Práca s motívom 2 v 12. takte je pomerne priamočiara, ide o dve stúpajúce skupinky šestnástinových nôt, nasledované dvojicou klesajúcich šestnástin.


Rovnako aj motív 4 využíva opakujúcu sa rytmizáciu klesajúcich tónov d dórskeho módu. V 14. a 18. takte naznačuje Várady stúpajúcimi rozkladmi akord Cmaj9, ktorý síce patrí do d dórskeho módu, no zároveň obsahuje množstvo nadstavbových intervalov (7, 9, 11, 13), čo podobne ako pri nadstavbovom akorde Em nadväzuje na tzv. „So What zvuk“.

Hudobný život

Od 19. taktu pridáva Várady do svojej improvizácie disonantnejší tónový materiál. Ide o pasáže, v ktorých nad pôvodnou harmóniou Dmi11 používa vybočenia do vzdialenejších tónin. Ich výskyt je v mnohých prípadoch teoreticky odôvodniteľný, no primárne ide o zvuk, o pocit, ktorý daná disharmónia v poslucháčovi vyvolá. Na to, aby fungovali, nemusia mať harmonický súvis s pôvodnou tóninou. Postupne sa tu objaví viac tonálnych centier. V 20. takte je to Fis dur, v 24. takte A dur (jeho zdrojová stupnica je d mol melodická) a v 29.–31. takte As dur.


V 28. takte sa začína klesajúca sekvencia s použitím tónov kvintakordov D dur, C dur, H dur a A dur. Zaujímavé je, že hoci každý z nich obsahuje tóny, ktoré nie sú v pôvodnom d dórskom móde, ich základné tóny jeho súčasťou sú. Dôležitým prvkom, ktorý vytvára celistvosť v prípade out hrania tohto typu, je návrat do pôvodnej harmónie, tzv. uvoľnenie, ktoré dáva dočasnému pocitu disharmonického napätia zmysel. Váradyho sólo je práve vďaka umnému spojeniu všetkých spomínaných prvkov invenčné a hudobne vyspelé, zároveň však úplne bezstarostné – zrejme práve tým Andreas Várady zaujal aj legendárneho Quincyho Jonesa.