An Evening 
in Vienna 1784

An Evening
in Vienna 1784

Bennewitzovo kvarteto

Supraphon 2024

V   r. 1784 sa stretli na malom súkromnom kvartetovom večierku u Stephena Storaceho vo Viedni štyria skladatelia – hudobníci: Haydn a    Dittersdorf ako huslisti, Mozart hral na viole a Vaňhal na violončele. O    tomto muzicírovaní existuje viacero záznamov očitých svedkov, napríklad írsky tenorista Michael Kelly vo svojich Reminiscenciách (Londýn, 1826) napísal, že „hráči boli znesiteľní, ani jeden nevynikal na svojom nástroji...“ Výber z kvartetovej tvorby týchto štyroch skladateľov tvorí dramaturgiu albumu Večer vo Viedni 1784 v podaní českého Benewitzovho kvarteta: Jakub Fišer a Štěpán Ježek – 1.  a  2.  husle, Jiří Pinkas – viola a Štěpán Doležal – violončelo. 

Interpreti prišli s premysleným a kompaktným repertoárom rôznych vývojových fáz viedenského klasicizmu, v ktorom dominuje ujasnená súhra interpretov a ojedinelo detailné, ba až rafinované frázovanie vyzdvihujúce nielen hráčske umenie, ale pred poslucháča kladúce mnoho doteraz nepoznaných poslucháčskych výziev. Bennewitzovo kvarteto je charakteristické markantnými rozdielmi vo výraze. Volí extrémne kontrasty, a  to ako v tempách (mnohé sú na hrane hrateľnosti), tak aj v dynamike, pričom agogické zmeny (v klasicizme nie až také bežné) sú štýlovo čisté. 

Haydnovo Sláčikové kvarteto č. 5 G dur op. 33 je komponované so zdanlivou ľahkosťou, no napokon je vo svojej zložitosti rozfázované na množstvo mikrosvetov, ktoré kvarteto veľmi dobre chápe. Melodické motívy v  haydnovskom koncepte sú podávané ako unitas multiplex, a tento nejednoduchý koncept cca päťdesiatročného zrelého skladateľa je umne hráčsky poňatý.

Vaňhalovo Sláčikové kvarteto č. 2 A dur op. 33 zaujme prepracovanou melodikou, vyznačujúcou sa spevnosťou, ktorá interpretov doslova nabáda k ľahkosti v tvorbe fráz. Majstrovská tretia časť Adagio sostenuto s mikrokadenciou je akoby vyňatá z koncertu pre husle a orchester. Zostava štyroch častí je v   podaní českého kvarteta plná pohybu a neustálych zmien, čím je poslucháčsky atraktívna.

Dittersdorfovo Sláčikové kvarteto č. 5 Es dur Kr. 195 je veselé i neveselé zároveň, a  tieto dva pohľady na svet sa derú na povrch pri interpretácii. Hráči veľmi vkusne vyzdvihli Dittersdorfovu inšpiráciu ľudovou hudbou, napríklad duvaje a kvinty v záverečnej tretej časti Finale. Allegro. Skladateľ zaujímavo delí kvarteto na dve duetá huslí voči nižším hlasom, ktoré spolu zápasia, no napokon aj tak   skončia v  unisone. 

Mozartovo Sláčikové kvarteto č. 19 C dur K 465, tzv. Disonantné je nápadité nadčasové dielo, ktoré v rukách dobrých interpretov, ktorí naň prinesú súčasný a inšpiratívny pohľad, ako to urobilo Bennewitzovo kvarteto, prežije aj ďalšie generácie. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)