Alfredo Catalani: „Ebben? Ne andrò lontana“

V stredu 16. septembra uplynulo 49 rokov od smrti Marie Callas. Do dnešnej Skladby dňa som mohol vybrať jej Normu, Tosku, Violettu alebo Luciu, teda niektorú z postáv, krorými si získala srdcia operných fanúšikov po celom svete. Napokon som ale siahol po árii z Catalaniho veristickej opery La Wally. Aj preto, že v nej počuť presne to, prečo sa ku Callas stále vraciam.

Callas nemala krásny hlas v bežnom zmysle slova. Jej timbre mohol byť ostrý, tmavý, miestami až surový, registre neboli vždy hladko spojené a najmä v neskorších rokoch sa vo výškach objavovala neistota. Ale bol to hlas, ktorý si nemožno pomýliť s nijakým iným. Stačí niekoľko tónov. Dnes počujeme množstvo technicky dokonale pripravených hlasov, často homogénnejších a uhladenejších. O to viac mi chýbajú hlasy s takou nezameniteľnou fyziognómiou akou disponovala La Callas.

Callas mala techniku, ktorú by bolo nespravodlivé redukovať na jej neskoršie vokálne problémy. Školenie u Elviry de Hidalgo jej dalo výnimočnú belcantovú výbavu: pohyblivosť, kontrolu dychu, legato, messa di voce, schopnosť pracovať s dynamikou a predovšetkým s farbou tónu. V mladosti pritom spievala aj Turandot, Giocondu, Brünnhildu či Isoldu, neskôr Belliniho a Donizettiho koloratúrne party. Práve spojenie dramatického hlasu s belcantovou pohyblivosťou bolo jednou z jej predností.

Najväčší fenomén Callas však nepramení z materiálu jej hlasu. Tkvie v tom, čo s ním dokázala urobiť. Tón pre ňu nebol cieľom, ale prostriedkom. Vedela ho zosvetliť, stmaviť, zaostriť, nechať znieť tvrdo alebo zraniteľne podľa toho, ktorú rolu práve spievala a čo sa s postavou v tom momente dialo. Slovo pre ňu nebolo niečím, čo sa dodatočne vloží do krásnej vokálnej línie. Naopak, určovalo jej tvar.

Catalaniho Wally Callas na javisku nikdy nespievala. V slávnej árii „Ebben? Ne andrò lontana“ (Nuž teda? Odídem ďaleko) Wally po konflikte s otcom oznamuje, že odíde z domu. Pôjde ďaleko, do hôr, medzi biely sneh a zlaté oblaky. Nevie, či sa ešte niekedy vráti. Nie je to veľká milostná scéna ani efektná virtuózna ária. Je to odchod, v ktorom je Callas taká pôsobivá. Už prvé „Ebben?“ nie je iba tónom, ktorým treba správne začať frázu. Je to rozhodnutie. Callas potom necháva melódiu pomaly vyrásť, ale ani v jej najširších oblúkoch nestráca zo zreteľa text. Každá zmena farby niečo znamená. A keď hlas vystúpi nahor, nie je to vokálna exhibícia krásy sopránu. Počuť vzdor, bolesť aj zvláštny pokoj ženy, ktorá vie, že musí odísť.

Callas tu nie je dokonalá, ale nezameniteľná. V tejto árii nepočujeme len hlas, ale hrdinku, ktorá tým hlasom práve niečo prežíva. Takýchto emocionálne úprimných a uveriteľných hlasov je dnes, aspoň pre mňa, ako šafránu.