Aleksei Kardash: Pohyb znamená život!

Rodák z Voroneža Aleksei Kardash našiel na Slovensku nový domov, pracovné zázemie aj hudobné prostredie, ktoré v ňom znovu podnietilo chuť naplno sa venovať svojej profesii. V rozhovore hovorí o prvých rokoch v Slovenskom komornom orchestri, ruskej violončelovej škole, komornej hudbe aj o tom, prečo tradícia podľa neho môže žiť len vtedy, keď sa neustále aktualizuje.

Pochádzate z Voroneža, študovali ste v Bratislave a dnes pôsobíte v Slovenskom komornom orchestri. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že Slovensko sa pre vás stáva viac než len miestom štúdia?
Už keď som odchádzal z Voroneža, plánoval som, že Slovensko alebo nejaká iná európska krajina bude mojím novým domovom. Pôvodný plán bol síce trochu iný – plánoval som sa často vracať späť –, no covid a vojna všetko zmenili. Prednedávnom som si zrátal, že za sedem a pol roka, čo som tu, som bol v Rusku menej než sto dní. Presný moment zlomu bude ťažké určiť, ale asi to bolo niekedy počas covidu, keď som začal cítiť, že aktuálnu situáciu na Slovensku poznám oveľa lepšie než situáciu v Rusku.

Do SKO ste nastúpili v decembri 2021. Ako si spomínate na svoje prvé mesiace v orchestri?
Bolo to dosť stresujúce, ale zároveň veľmi inšpirujúce. Komorný orchestrálny repertoár som dovtedy takmer nehral, zatiaľ čo kolegovia ho už ovládali takmer naspamäť. Každý program som musel rýchlo nacvičiť a dotiahnuť sa na ich úroveň. Stále som mal pocit, že robím niečo zle. O to viac im – najmä Andrejovi Gálovi – musím poďakovať, pretože z ich strany nebolo cítiť žiadny stres ani tlak. Práve naopak. Všetky nepríjemné pocity však vykompenzovalo to, že som hral komornú hudbu, ktorú mám zo všetkého najradšej.

Čím je podľa vás SKO špecifický v porovnaní s inými orchestrálnymi telesami, ktoré ste mali možnosť spoznať?
Nehral som vo veľkom množstve orchestrov – študentské nerátam –, preto nemám až tak veľa možností porovnávať. Čo sa mi však v SKO najviac páči, je atmosféra. Keď vás je približne pätnásť, je veľmi dôležité, aká je to partia a aké sú vnútorné vzťahy. Ako v akejkoľvek inej komornej hudbe musíte byť nielen profesionálmi, ale si aj ľudsky dobre „sadnúť“. Dokonca som odmietol niekoľko pracovných ponúk a jedným z rozhodujúcich dôvodov bolo, že chcem zostať v tejto pracovnej atmosfére.

Komorný orchester kladie na hráča inú mieru zodpovednosti než veľký symfonický aparát. Vyhovuje vám tento typ muzicírovania aj osobnostne?
Áno, práve tento typ muzicírovania je mojím najobľúbenejším. Ponúka dobrú rovnováhu medzi sólovým hraním, kde je tej zodpovednosti až príliš veľa, a hraním v symfonickom orchestri, kde má človek niekedy pocit, že neprispieva dostatočne výrazne. Ešte viac sa mi páčia menšie formy komornej hudby, a preto máme s kamarátmi sláčikové kvarteto Stories Quartet.

SKO je teleso s výraznou interpretačnou tradíciou. Je podľa vás dôležitejšie túto tradíciu zachovávať, alebo ju má každá generácia nanovo definovať?
Som veľkým zástancom pokroku; koniec koncov, pohyb znamená život. Vždy, keď sa niečo alebo niekto snaží zachovávať tradície takmer bezo zmien a odmieta všetko nové, skôr či neskôr to zomiera. Nevravím, že treba všetko definovať úplne nanovo – to je tiež extrém –, ale skôr tento odkaz neustále aktualizovať.

Ruská violončelová škola má mimoriadne silnú tradíciu. Ktorí pedagógovia alebo interpreti vás formovali najvýraznejšie?
Z pedagógov by som chcel spomenúť svoju „druhú mamu“, profesorku hlavného nástroja, u ktorej som študoval od štyroch rokov až do odchodu na Slovensko, Nataliu Bogojavlenskú. Myslím si, že každý hudobník má v živote takého človeka, ktorý sa stáva oveľa viac než len učiteľom, a pre mňa je to práve ona. Druhou najdôležitejšou pedagogičkou je pre mňa profesorka komornej hudby Ľudmila Pogorelova, ktorá ma naučila pracovať s partitúrou a vždy trvala na tom, aby každý hráč vedel, čo sa deje v partoch ostatných.

Z interpretov bol pre mňa Daniil Šafran ideálom, pokiaľ ide o farbu tónu. Misha Maisky, ktorého som mal šťastie niekoľkokrát počuť aj naživo, bol zasa ideálom interpretačnej energie. A ako rodák z Voroneža, samozrejme, nemôžem nespomenúť ani Mstislava Rostropoviča, ktorého otec sa v tomto meste narodil. Jeho interpretáciu Šostakoviča považujem za absolútny, neprekonateľný ideál.

Váš profesionálny život sa odohráva medzi skúsenosťou ruskej školy a stredoeurópskym prostredím. Vnímate medzi nimi rozdiel aj v samotnom chápaní hudby?
Áno. V Európe sa kladie oveľa väčší dôraz na technickú stránku, najmä na intonáciu. Preto je občas na koncertoch počuť dokonale nacvičený program, ktorý však zároveň znie absolútne nezaujímavo. V Rusku sme si mohli dovoliť technické nedokonalosti, ale nesmela chýbať koncepcia skladby, emócia a frázovanie. „Hrať hudbu, nie noty“ som počul naozaj mnohokrát.

Existuje repertoár, ku ktorému sa pravidelne vraciate mimo profesionálnych povinností?
Je veľmi ťažké vybrať konkrétne skladby, všetko závisí od nálady. Všeobecne by som možno spomenul Bruchovo Kol Nidrei, Koncert pre violončelo, dychový orchester a bicie Friedricha Guldu, Griegovu Sonátu pre violončelo a klavír a Dvořákovo Sláčikové kvarteto č. 13 G dur. Okrem klasickej hudby sa venujem aj aranžmánom hudby z anime filmov a počítačových hier a posledných niekoľko mesiacov hrám asi najviac práve túto hudbu.

Keď ste prišli do Bratislavy, čo vás na tunajšom hudobnom prostredí prekvapilo najviac?
Množstvo možností. Viem, že hudobný život v Bratislave nepatrí medzi najbohatšie na svete, ale aj tak ponúka veľa. Koncerty, nahrávky, projekty – všetko v rôznych žánroch a na rôznych miestach. K tomu ešte tesné prepojenie s inými regiónmi Slovenska aj so zahraničím. Tento život vo mne znovu podnietil chuť naplno sa venovať svojej profesii. Vo Voroneži totiž môže hudobník hrať v jednom z dvoch symfonických orchestrov alebo v divadelnom orchestri; ak je veľmi aktívny, možno zorganizuje aj nejaký komorný koncert – a tým sa možnosti končia. Tu sa, naopak, vždy nájde niečo nové a zaujímavé.

Mnohí zahraniční hudobníci hovoria, že stredná Európa má odlišné tempo života než krajiny, z ktorých pochádzajú. Ako ste si zvykali na Bratislavu mimo koncertného života?
Je to veľmi individuálne. Všeobecne asi platí, že život je tu pokojnejší a nekladie na mladého človeka až také nároky. V Rusku má človek pocit, že do tridsiatky musí stihnúť skončiť univerzitu, založiť biznis, vybudovať kariéru, zarobiť všetky peniaze sveta, založiť si rodinu, vychovať deti a možno aj odísť do dôchodku. Tu taký tlak nie je, rovnováha medzi prácou a osobným životom je oveľa lepšia, ale nemám rád pasívny život, preto sa snažím vždy si deň naplniť. Chodím do hôr, na lezeckú stenu, venujem sa cosplayu, teda tvorbe kostýmov a stvárňovaniu postáv z filmov, hier či anime, ak príde ponuka, prijmem nejaké nahrávanie či koncert.