Alchýmia fagotovej trstiny

Keď som koncom apríla na festivale Allegretto robila rozhovor s fagotistkou Sophie Dervauxovou, ako blesk z čistého neba zaznela informácia, že používa fagotové strojčeky zo Slovenska. Moja chuť spoznať výrobcu, ktorý dokázal zmeniť návyky azda najväčšej hviezdy súčasného fagotu, časom rástla. Stretnutie so SERGEJOM MICHAĽČUKOM odhalilo zaujímavý osobný i profesionálny príbeh človeka, ktorý dokázal správne uchopiť nielen svoj talent, ale aj životné príležitosti.

Rodinný dom v Jelke, dedine pri Malom Dunaji v Galantskom okrese, typická „kocka“ v tichej uličke, ničím nenašepkáva, že by sa v ňom vyrábali komponenty pre fagotistov z celého sveta, vrátane prominentných hráčov. Vstupujem do útulnej domácnosti, hneď pri vchode je miestnosť, ktorej veľkú plochu zaberá prikrytý biliardový stôl. Až druhý pohľad odhalí stoly pri stene s množstvom fagotových strojčekov, náradím a nástrojmi, laikovi na prvý pohľad pripomínajúcimi zveráky alebo malé frézy. Domáci pán tu trávi „trojfázovo“ väčšinu dňa, prakticky väčšinu roka.

Práce je veľa, aktuálne sa totiž na strojčeky Sergeja Michaľčuka čaká aj dva mesiace. Ich dosah je v pravom slova zmysle globálny – od Taiwanu na východe až po Kaliforniu na západe. „Vypnem rádio, aby nás nerušilo. Ja pri práci počúvam stále BR-Klassik, nedávno púšťali nahrávku so Sophie Dervauxovou, to bola úžasná náhoda,“ žiari pri zmienke o svojej najprominentnejšej odberateľke...

Sergej Michaľčuk pochádza z východnej Ukrajiny, na Slovensku je už od r. 2015. Na Ukrajine sa najprv živil ako fagotista. „Fagot som študoval na strednej škole v Záporoží, potom na vysokých školách v Donecku a Kyjeve, kde som sa zamestnal v opernom orchestri. Strojčeky sme sa učili vyrábať počas štúdia. Časom som zistil, že keď kolegovia v orchestri vyskúšali tie moje, dobre sa im na nich hralo a chceli, aby som ich vyrobil aj pre nich.“ Ručné opracovanie trstinových plátkov do „strojčeka“ len nožíkom je časovo náročnou prácou s vysokou chybovosťou. Trstinové plátky musia byť upravené na hrúbku len približne desatiny milimetra. Keď Sergej Michaľčuk začínal so zásobovaním kolegov na Ukrajine, vyrobil popri hraní v orchestri maximálne 10 strojčekov za týždeň. Dnes dokáže vďaka profesionálnym nástrojom produkovať 20 kusov denne. Nebolo to však vždy jednoduché.

„Ešte ako študent som s dychovým kvintetom začal hrávať v západnej Európe. Raz som si v Nemecku všimol bilboard s reklamou na nástroj na úpravu plátkov od slávnej firmy Georg Rieger. Pochopil som, že s takou výbavou môžem svoju produkciu zefektívniť. Bola to však vtedy pre mňa obrovská investícia, jeden stroj stál okolo 1 500 eur a ja som potreboval tri druhy pre rôzne fázy výroby. Ale podarilo sa to a roku 2004 som sa stal prvým výrobcom fagotových plátkov na Ukrajine s touto profesionálnou výbavou.“ Zákazky sa začali hrnúť. Profesionálne nástroje pomohli Sergejovi Michaľčukovi zvýšiť nielen produkciu, ale aj presnosť spracovania trstinových plátkov. Po ukrajinských fagotistoch sa začali ozývať aj hráči z Ruska. Dopyt po strojčekoch rástol a Sergeja ich výroba bavila. Postupne začala vytláčať jeho pôvodnú profesiu. „Okrem práce v divadle sme mali dobre rozbehnuté aj hrania v Nemecku s kvintetom. Bolo treba veľa cvičiť, no zároveň sa stále viac zvyšovali objednávky na strojčeky.“ 

Keď sa pýtam Sergeja, či jeho kariéru orchestrálneho hráča „zničili“ fagotové strojčeky, odpovedá, že nielen strojčeky, ale i hokej. „Môj syn bol v tom čase veľmi talentovaným hokejistom v žiackej kategórii a jeho hokejová škola na Ukrajine skrachovala. Dostali sme ponuku, aby sa presunul do prestížnej hokejovej školy v Moskve. Pre mňa to nebol problém, mal som tam už veľkú klientelu a aj možnosť zamestnať sa v orchestri. To sa napokon nepodarilo, pretože ma úplne prevalcovali práve zákazky na strojčeky.“ Výroba strojčekov dokázala pokryť finančne náročnú hokejovú prípravu syna, Sergej spomína, že čas trávil buď v dielni, alebo na hokejovom štadióne. Napokon však okolnosti rozhodli o odchode. „Nechcem hovoriť o politike, ale je fakt, že od roku 2014 som sa v Rusku začal cítiť nepríjemne, a keď zabili Borisa Nemcova, definitívne som sa rozhodol odísť. Známa mi odporučila Slovensko, povedala, že je to hokejová krajina...“

Sergejov syn naozaj nadviazal na Slovensku na hokejové úspechy a až viaceré zranenia prerušili jeho kariéru v prvej lige. Dnes študuje na vysokej škole trénerstvo. Jeho otca však po presťahovaní na Slovensko čakali aj krušnejšie chvíle. Stratil veľa klientov z Ukrajiny a Ruska a na mesiace upadol do finančnej krízy. „Fagotistom, pre ktorých som vyrábal strojčeky, zrazu chýbal osobný kontakt. Zvykli prichádzať do dielne a osobne si vyberať strojčeky, skúšať ich. Často sa spoliehali aj na moju radu, vedel som napasovať strojček na individuálne potreby hráčov. O tieto možnosti sme odchodom na Slovensko prišli.“

Po čase však dostal nápad kontaktovať cez sociálne siete fagotistov po celom svete. Desiatkam z nich poslal strojčeky zdarma. Zafungovalo to, z mnohých sa stali klienti a Sergeja Michaľčuka objavili aj obchody v USA či na Taiwane. Napríklad špecializovaný obchod pre hráčov na dvojplátkových nástrojoch Forrests Music v kalifornskom Berkeley si 3–4-krát do roka objednáva po 300 kusov strojčekov. Facebooková stránka Mykhalchuk Basson Reeds sa hemží referenciami od hráčov zo slovenských, maďarských, rakúskych, španielskych, amerických či ukrajinských a ruských orchestrov. Medzi Michaľčukovými klientmi sú aj flamencový fagotista Ni󠅓ño Rubén či priekopník jazzového fagotu Paul Hanson.

No jeho najzásadnejšou a zdá sa, že aj najobľúbenejšou klientkou sa stala francúzska fagotistka Sophie Dervaux, momentálne prvá hráčka Viedenských filharmonikov s exkluzívnou sólovou kariérou. „Keď som mal na Slovensku obdobie krízy, uvedomil som si, že Bratislava je blízko Viedne a Budapešti, miest s bohatým hudobným životom, a že vo Viedni žije mladá hviezda sólového fagotu. Oslovil som Sophie na Facebooku, či by nechcela vyskúšať nové strojčeky s tým, že jej ich môžem doviezť. Poďakovala sa, bola spokojná, no vravel som si, že je možno len zdvorilá. Potom však prišla ďalšia objednávka...“ Dervaux si strojčeky ukrajinského výrobcu zo Slovenska obľúbila natoľko, že prestala s časovo náročnou vlastnou výrobou. Kvalitné strojčeky z Bratislavy a neskôr z Jelky ju odbremenili nielen časovo, ale zbavili aj stresu, aký zažívajú hráči, ak v krabičke zrazu nemajú dostatok rôznych strojčekov. Strojčeky treba neustále vyrábať, musia týždne zrieť a vyhovieť špecifickému repertoáru i situáciám. Správne sa zásobiť z vlastných zdrojov nie je jednoduché.

Sergej Michaľčuk sa naučil „počuť“, aký strojček potrebuje Dervaux na konkrétny repertoár či podmienky. Iné potreby má hráč v symfonickom orchestri, kde sa vyžaduje prieraznejší tón, iné v opernej jame, kde je vítaný skôr subtílnejší zvuk. A úplne iné nároky na výbavu potrebuje sólista, ktorý musí byť v plnom nasadení počas recitálu a strojček by ho nemal sklamať ani unaviť. Sophie Dervaux sa pravidelne ocitá vo všetkých spomínaných situáciách – ako prvá fagotistka Viedenských filharmonikov i aktívna sólistka a komorná hráčka. Navyše, v prípade vyťaženej hráčky s takou intenzívnou medzinárodnou kariériou sa musia brať do úvahy aj odlišné klimatické podmienky v rôznych krajinách sveta. „Sophie hrá jeden deň vo Viedni, druhý v Helsinkách, tretí v Japonsku. Všade sa musí vysporiadať s odlišnou teplotou či vlhkosťou vzduchu. To sú bežné situácie, v ktorých hráčov často zradia strojčeky. Napríklad jedna španielska fagotistka sa stala mojou klientkou po tom, čo jej na súťaži v USA zlyhali strojčeky. V krabičke však mala aj jeden môj a ten ako jediný ‚zabral‘. Súťaž s ním napokon vyhrala.“

Sophie Dervaux zásobuje niekoľkokrát do roka pestrým setom strojčekov. Ich vzťah sa z obchodného zmenil na priateľský. Vraví, že pre neho je cťou, že sa podieľa na jej úspešnom príbehu. A niet lepšej reklamy, ako keď sa špičkovej hráčky opýtajú, aké strojčeky používa. „Sophie je veľmi dobrý a bezprostredný človek. Niektorí interpreti považujú strojčeky za konkurenčnú výhodu a nechcú prezrádzať svoje know-how. Odporučiť výrobcu strojčekov preto nie je až takou samozrejmosťou. Sophie to ale robí rada. Často na základe nových objednávok z nejakej krajiny potom spätne zistím, že tam mala koncert...“ O nadštandardnom vzťahu so Sophie Dervauxovou svedčí aj fakt, že keď Sergej Michaľčuk po rokoch inovoval svoje výrobné zariadenia, francúzska fagotistka nové strojčeky testovala a pomohla mu nástroje správne nakalibrovať.

Obzerám sa po priestore. Pracovné stoly sa hemžia náradím a nástrojmi, pestrofarebné strojčeky sú na stojane aj v miskách. Sergej navrhne, že mi predvedie hlavnú ručnú fázu výroby, počas ktorej sa dva trstinové plátky spájajú niťou a drôtikmi. Ešte predtým sa však plátky musia špeciálnymi frézami obrúsiť na správnu hrúbku, v závislosti od tvrdosti konkrétneho dreva. To je predpríprava, v ktorej pomáha sofistikovaná technika. Výsledné produkty môžu spĺňať rôzne parametre – sily, mäkkosti zvuku, ale aj hrateľnosti, resp. miery responzívnosti. Sergej sa snaží každý strojček „vyladiť“ na univerzálnu strednú hrateľnosť, to je úroveň, o ktorú má záujem väčšina klientov. Je však malé percento fagotistov, ktorí preferujú „ťažšie“ alebo „ľahšie“ hrateľné strojčeky. „Napríklad španielska fagotistka Xaro Martínez Felipe má vyslovene rada ťažšie strojčeky. Je fakt, že ťažšie sú intonačne presnejšie a spoľahlivejšie v pianach. Na druhej strane, keď mi napíše útla fagotistka, ktorá hrá v amatérskom orchestri barokový repertoár, viem, že potrebuje ľahko hrateľný strojček...“

A čo farebnosť nití? Signalizuje nejaké parametre? „Najčastejšou farbou nití fagotových strojčekov je červená, ale pre hráčov je praktické mať v krabičke rôzne farby. Lepšie si zapamätajú, ktorý je novší, starší, mäkkší, ‚ťažší‘... Takže robím vinutia v rôznych farbách, ale ich výber je náhodný.“

Čas v dielni beží a v hlave mi víria posledné otázky. Prečo si vlastne mnohí fagotisti stále vyrábajú vlastné strojčeky, ak sú k dispozícii kvalitní výrobcovia? „Pre mnohých ide o vnútorný pocit istoty hrať na tom, čo som si vyrobil sám. Ak je fagotista manuálne zručný, urobí si kvalitný strojček, ktorý vyhovuje jeho potrebám. Stáva sa, že si hráč odo mňa objedná jediný strojček. Vtedy tuším, že chce v podstate okopírovať môj, vylepšiť vlastné know-how. Je to bežné, s tým rátam.“ Originálnym prvkom na strojčekoch Sergeja Michaľčuka je trojité vinutie horného drôtu, ktorý býva bežne okolo plátkov obtočený len dvakrát. Pri výbere trstiny preferuje tvrdé drevo. Po experimentovaní s rôznymi dodávateľmi z Francúzska, Talianska, Španielska, Latinskej Ameriky alebo Číny sa rozhodol používať tureckú trstinu, ktorá mu najviac vyhovuje tvrdosťou i estetikou tónu.

Záverečnou fázou je dobrúsenie koncov plátkov, ktoré ovplyvňuje flexibilitu tónu a je prejavom individuálneho majstrovstva výrobcu. Ukáže sa ako oblúčik, akýsi „polmesiac“ na konci plátkov, ktorý dobre vidieť, keď sa na drievka zasvieti svetlo. Fagotisti si veľmi všímajú práve tvar oblúka, aj keď Sergej Michaľčuk upozorňuje, že ani ten najkrajší polmesiac nezaručí, že bude plátok aj výborne hrať. Pri záverečnom spracovaní do „polmesiaca“ sa síce používa jeden z pracovných strojov, no už nestačí spoliehať sa na metrické údaje a ich odporučené kombinácie. Každý strojček sa musí odskúšať a vyladiť na fagote. V tejto fáze pomáhajú hráčske skúsenosti výrobcu, ktorých má Sergej Michaľčuk veľa. „Bežne mi v dielni pomáha syn aj manželka, zaučil som ich tak, aby vedeli robiť čiastkové práce v prvých fázach, no záverečné vyladenie je už len na mne. Práve tu je priestor sa neustále zlepšovať. Kedysi som pracoval na tom, aby boli strojčeky intonačne spoľahlivé, dnes sa venujem farebnosti zvuku. Je to nekonečný proces, práve to ma na tom veľmi baví...“

Sergeja bavia aj iné veci. Tvrdí, že keby šesť dní v týždni pracoval len v dielni v Jelke, ustrnul by. V pondelky učí v ZUŠ v neďalekom Senci saxofón, jeho žiaci vyhrávajú slovenské súťaže. Chodí do prírody, na koncerty, do opery... „Človek sa musí hýbať, inak stratí inšpiráciu, platí to aj pre výrobu fagotových strojčekov. Musím sledovať scénu, počúvať nahrávky. Interpretačný vkus sa neustále mení. Kedysi sa preferoval výrazný tón, dnes sa kladie väčší dôraz na farebnosť fagotového zvuku.“

Uvedomujem si, že na žiadnom strojčeku nevidím logo. Sergej Michaľčuk hovorí, že kedysi na plátky gravíroval svoju značku, no zistil, že gravírovanie negatívne ovplyvňovalo kvalitu strojčeka, tak od toho upustil. Navyše, obchody, ktoré zásobuje vo veľkom, ako americký Forrests Music, nechcú, aby zákazníci poznali meno výrobcu, pretože by si strojčeky začali kupovať priamo od neho. Potmehúdsky dodáva: „Nepotrebujem logo, fagotisti, ktorí používajú moje strojčeky, veľmi dobre vedia, na koho strojčeku hrajú.“ A kto by nechcel strojčeky, na akých hráva Sophie Dervaux, pomyslím si...