Aj princezná bez princa môže byť šťastná

Ako môže nádej mladej generácie obstáť proti násiliu vojenskej verchušky? Pýtajú sa režisérky Magdolna Parditka a Alexandra Szemerédy v novej hamburskej inscenácii Glinkovej opernej rozprávky Ruslan a Ľudmila.

Únos kyjevskej princeznej Ľudmily černokňažníkom Černomorom by sa dal pohodlne, hoci trochu prvoplánovo, aplikovať na ruskú vojenskú agresiu voči Ukrajine. Réžia však zvolila náročnejšiu cestu: na Rusko priamo odkazujú azda len niektoré výtvarné prvky, dej by sa tak mohol odohrávať kdekoľvek na svete. Ideovo konkrétnejšie pôsobí premyslene zostavený bulletin. Okrem rozhovorov s režisérkami a dirigentom v ňom nájdeme aj dve faktograficky bohaté eseje: Obraz ruskej ženy od Glinku po Putina (Anastasia Tichomirova) a Kontrakultúra v súčasnom Rusku (Norma Schneider), rámcujúce inscenáciu kontextom menej známych oblastí ruskej kultúry.

Za nosný konflikt zvolila réžia sociálno-politické problémy mladých ľudí, snažiacich sa v prostredí neúprosného patriarchálneho sveta oslobodiť od rigidných rodových rolí a stereotypných pohľadov na lásku a identitu. Rozprávkovo dualistické ponímanie sveta však azda až príliš jednostranne stavia do protikladu svety, ktoré by sa mali skôr snažiť o dialóg než o vzájomné démonizovanie.

Ľudmila, od útleho detstva žijúca v tvrdých podmienkach krasokorčuliarskeho drilu, a teda odrezaná od sveta mimo tréningov na štadióne, si má vziať otcom prideleného Ruslana. (V pôvodnom librete si ho vyberá sama spomedzi troch uchádzačov.) Ani jeden z nich však nie je zo svojho osudu nadšený. Únos od autoritárskeho otca, ktorý chce zo svojej dcéry vychovať športovú hviezdu, a teraz aj nevestu a ženu, by bol pre Ľudmilu záchranou. Lenže zázraky sa v tomto svete nedejú, a tak musí doteraz poslušná dcéra konečne vziať život do vlastných rúk, prvýkrát sa otcovi vzoprieť a zo zásnub sa nebadane vypariť. Ocitá sa v podzemnom svete – v labyrinte chodieb metra, kde, podobne ako jej záchranca Ruslan, postupne prichádza na to, kým v skutočnosti je.

Existenciálne vypätá scéna na bojovom poli, kde Ruslan prekonáva besy ničoty a napokon nachádza odvahu bojovať so zlým osudom, je umocnená pôsobivým obrazom balansovania nad koľajiskom, v ktorom už mnohí predčasne ukončili svoje trápenie. Svetlá a trúbenie prichádzajúceho vlaku, sťa hlas onej gigantickej Hlavy, odhaľujúcej tajomstvo zázračného meča, s ktorým Ruslan porazí zlého čarodeja, mu dodávajú nádej, že jeho láska k Ratmirovi nebude tu dole považovaná za priestupok voči mravom. Paralelný svet metra funguje ako skvelá metafora disidentskej kultúry žijúcej vlastným životom. Putovanie tajnými chodbami privádza Ľudmilu, Ruslana a jeho priateľa z detstva Ratmira do komunity bohémov a queer ľudí, ukrývajúcich sa pred normatívne heterosexuálnym svetom. Prostredie, pripomínajúce svojou poetikou Bessonov film Metro, umožňuje všetkým trom charakterom odložiť roly, v ktorých boli vychovávaní „tam hore“, a konečne sa nadýchnuť. Zdanlivá idyla však netrvá dlho. Na možno trochu extravagantný večierok vtrhne Svetozárov nádejný zať Farlaf s mravokárnou políciou a surovo zmlátia účastníkov ohrozujúcich štátom vynucované tradičné hodnoty. Ľudmila uvažuje, či má život ešte zmysel, bolesť tlmí tabletkami, a namiesto návratu k otcovi volí smrť – prereže si žily ostrím korčule. Sen sa prelína s realitou, pred očami sa jej vynárajú traumatizujúce obrazy z detstva, pády na ľade, výsmech spoločnosti za každé zlyhanie, neustále prenasledovanie otcom, opäť tabletky, rezanie žíl, až sa nevládna ocitá na lavičke v metre. Privolaný lekár ju vyhlási za mŕtvu, otrasený dav, rozohnaný políciou, sa postupne premieňa v kondolujúcich hostí v dokonalo chladnom otcovskom dome. Rakva je však prázdna, pohreb sa strihovo mení na svadobnú hostinu, zdá sa, že už nič nestojí v ceste „šťastnému koncu“. Ľudmila však princa k naplnenému životu nepotrebuje. Z trápnej situácie ju zachráni príchod bujarého dúhového sprievodu, otcove snahy obnoviť starý poriadok už nemajú zmysel a Ruslan môže konečne navliecť vrátený prsteň Ratmirovi.

S čisto politizujúcim prístupom k opere sa, aspoň podľa rozhovoru v bulletine dirigent Azim Karimov, ruský emigrant pôsobiaci predovšetkým v Mníchove, nestotožnil. Ruslana a Ľudmilu chápe predovšetkým ako magickú rozprávku, ktorej multietnický nádych viac spája než rozdeľuje. V hudobnom naštudovaní bolo cítiť jeho obdiv ku Glinkovej melomanskej spontaneite a eklektizmu. Partitúru čítal cez uvoľnenú energickosť predohry a radostného finále, ktorá sa občas preniesla aj do tradične pomalšie hraných častí, čo prispelo k lepšiemu spádu deja. Spomedzi sólistov vynikla v koloratúrach technicky istá, v lyricky zadumanej árii s huslistom-buskerom emočne veľmi presvedčivá Barno Ismatullaeva ako Ľudmila. Ilia Kazakov ako Ruslan dokázal svojím sýtym a vo výškach prierazným basbarytónom rozozvučať celé metro, škoda len trochu stereotypných hereckých gest. Z vedľajších postáv spomeňme aspoň herecky svieži výkon Nickyho Spencea s priam burtonovským zovňajškom v dvojrole Bajan/Finn. 

Motivácia Hamburskej opery uviesť práve Ruslana a Ľudmilu nie je celkom zrejmá. Dilema spojená s uvádzaním ruských opier, ktoré neraz zdôrazňujú imperiálny mýtus o výnimočnosti ruského umenia a národa, vedie k dvom rovnako problematickým možnostiam: hrať – a riskovať podporu propagandistických naratívov, alebo nehrať – a tým prispievať k obrazu „rusofóbneho“ Západu. Posledný výrazný pokus o nekonvenčný výklad Glinkovej opery, ktorý v Moskve vytvorili Dmitri Tcherniakov a Vladimir Jurovskij (dnes obaja pôsobiaci v exile), bol nedávno umelo nahradený nekonfliktnou inscenáciou z r. 1904, opäť podporujúcou tradičné stereotypy. Hoci by sa témy zdôraznené v novej hamburskej produkcii dali preskúmať aj v inom, neutrálnejšom diele, v prístupe režisérok je zreteľná snaha tento „posvätný“ materiál odmytologizovať a obrátiť proti autoritárskemu a mesianistickému pátosu, ktorý ho sprevádza už takmer dve storočia.   

Michail Glinka

Ruslan a Ľudmila

Hudobné naštudovanie: Azim Karimov

Réžia, scéna a kostýmy: Alexandra Szemerédy a Magdolna Parditka

Video: Janic Bebi

Svetelný dizajn: Bernd Gallasch

Zbormajsterka: Alice Meregaglia

Dramaturgia: Katinka Deecke a Judith Wiemers

Ľudmila: Barno Ismatullaeva

Ruslan: Ilia Kazakov

Farlaf: Alexei Botnarciuc

Bajan/Finn: Nicky Spence

Ratmir: Artem Krutko

Naina: Kristina Stanek

Gorislava: Natalia Tanasii

Svetozár (otec): Alexander Roslavets

Husľové sólo: Konradin Seitzer

Zbor Hamburskej
štátnej opery

Štátny filharmonický
orchester Hamburg

Hamburg

Štátna opera

9. 11. 2025 (premiéra)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)