25 rokov peknej hudby

Dvadsaťpäť rokov festivalu je čas na radosť, spomienky aj bilancovanie. Naplnili sa tvoje očakávania?

Za to štvrťstoročie sme toho zažili nespočetne, získali sme nových priateľov a máme kopec zážitkov. Veľa ľuďom sme spravili radosť a to je ten najväčší prínos.

Na začiatku ste organizovali festival dvaja, spolu s bývalou manželkou Lele (Tarbuk Zemanovou). Čo bolo vaším zásadným impulzom pri jeho zrode, ako by si definoval hlavnú myšlienku a podarilo sa ju v priebehu rokov realizovať?

Impulzov bolo viac. U mňa, myslím, napríklad možnosť pozývať zaujímavých ľudí, nadväzovať nové kontakty, u Lele prebytok energie a nápadov z nemeckého DAAD štúdia, snažiac sa prebudiť polospiace Slovensko, minimálne Štiavnicu a okolie. Ale spoločnou myšlienkou určite bolo robiť dobré, zaujímavé koncerty a v rámci možností aj prispieť k atraktívnosti tohto regiónu.

Jednotlivé ročníky sú dôkazom, že nastavená konštelácia bola správna, nie je však jednoduché takýto festival organizovať. Kto dnes pri tebe stojí?

Dnes sme trojčlenný tím – akademický maliar Juraj Šufliarsky a inžinier Milan Julény. Že nie sú profesionálni hudobníci, neberiem ako hendikep, ale ako výhodu. Sú to skvelí ľudia, ktorí majú celý život blízko k umeniu, vedia byť praktickí, čo mne dosť chýba, a je s nimi veľmi veselo.

Si umelecký riaditeľ a zároveň aj aktívny interpret. V čom vidíš výhody tejto dvojúlohy?

Výhodu vidím v relatívnej voľnosti „manažovať“ celý proces, na druhej strane si myslím, že mi demokracia nie je cudzia a počúvam hlasy kolegov a ich názory. Nesnažím sa festival využívať na sebaprezentáciu, i keď si na ňom vždy rád zahrám. Teraz mi napadá k tej výhode..., predsa len existuje: ťažko by som inak, mimo „svojho“ festivalu prehovoril takého Wakemana alebo Hacketta, aby si so mnou „vrzli“.

Na festivale účinkovali mnohé významné svetové a domáce interpretačné osobnosti, ako si spomenul, Carl Palmer, Václav Hudeček, Steve Hackett, Sergej Kopčák, Rick Wakeman, Milan Lasica a iní... Ktoré koncerty a ktorí interpreti z tvojho pohľadu najviac zarezonovali? Spomenieš si na nejakú zaujímavosť zo zákulisia?

Sú to výnimoční ľudia, každý iným spôsobom. Priniesli veľa radosti, a takisto príjemný poznatok, že i malé mestá môžu zaujať veľkých umelcov. Jediný, kto sa „vzpieral“, bol Sergej Kopčák. Celé to vzniklo v podstate náhodou, v tom čase bol pán Kopčák hosťujúcim profesorom na VŠMU a naše triedy susedili. Skrátka, začal som ho „lámať“ v niektorej z priľahlých kaviarní. Trvalo to dosť dlho, on si robil trochu srandu z toho, kam ho to posielam spievať, ja zase pri otázke honoráru som sa snažil prepočuť jeho „metropolitné“ sumy. Dokonca som zo žartu spomenul aj benefičné riešenie. Jednoducho, bolo pri tom veľa zábavy, ale i strachu, či to vyjde. Ale výsledok stál za to!

Boli festivalové ročníky, na ktorých zaznel profilový koncert venovaný niektorému zo slovenských skladateľov. Podľa čoho prebiehal ich výber, mal si s nimi osobné či umelecké skúsenosti, prípadne nejaké iné preferencie?

Od začiatku sme mali pocit, že slovenská hudba má v čo najväčšej miere na festivale znieť. Bývalo dokonca pravidlom, že minimálne jedna, niekedy i viac premiér sa objavilo na každom ročníku. No a výber – každý má svoje referencie, vychádza zo svojho repertoáru, bolo to veľmi spontánne – mená ako Salva, Godár, Čekovská, Zeljenka, Zagar... tam vždy patrili.

Dostalo sa im vzácneho celovečerného priestoru, v niektorých prípadoch dokonca zazneli orchestrálne diela, ak boli prostriedky. A to nie je bežné.

Festival sa začínal v Banskej Štiavnici a jej okolí, napokon, vďaka jeho realizácii si získal aj čestné občianstvo mesta, postupne sa však koncerty rozšírili aj do Banskej Bystrice a Zvolena. Ako k tomu prišlo?

Štiavnica je stále zlatým klincom festivalu, ale mala v poslednej dobe smolu. Aj praktické ťažkosti ju sužujú – klavír je raz tam, raz tam. Kolegovia z tímu sú zo Zvolena, Sliača, je prirodzené tam robiť čo najviac aktivít.

Posledný koncert tohto jubilejného ročníka sa odohral trochu nezvyčajne, v rámci programu Dní sv. Huberta.

Bol to taký môj nápad. Festival vlastne vznikol vo Sv. Antone, počas nevinnej turistickej prehliadky. Barokový kaštieľ a jeho okolie sú nádherné, je tam veľa čarovných zákutí. Ale vždy hráme len v kaplnke. Nikdy sme nemali koncert v exteriéri kaštieľa, v parku a podobne. Teraz sa naskytla príležitosť súťažiť o pozornosť so sokoliarmi a rybármi... Bolo to milé a zábavné.

Dôležitým naratívom je multižánrovosť festivalu, a taktiež spojenie hudby a výtvarného umenia. Pred 25 rokmi to bola vskutku progresívna idea. Ako sa formovali vzťahy a spolupráce s výtvarníkmi, ktorých vernisáže sa stali súčasťou festivalových ročníkov, a ako by si zhodnotil podmienky vtedy a dnes?

Vždy som bol v úzkom kontakte s výtvarníkmi, mám veľa kamarátov z tejto branže. Multižánrovosť prišla prirodzene, môj svet hudby odjakživa netvorila len klasika, ale rovnakou mierou v ňom vládli jazz, rock atď. Asi som to zdedil od môjho učiteľa Juraja Fazekaša. V začiatkoch festivalu niekto zo Štiavnice spriadal jeho podobu ako violončelovú akciu. To by ma však pravdepodobne nenapĺňalo. Pre mňa je pestrosť žánrov nepostrádateľná, ale druhému to môže vychádzať inak. Napríklad mi raz bolo jedným členom komisie vytknuté, „že tam máte málo klasiky“ a vôbec, veľa žánrov. Tak si vyberte. No a k poslednej otázke – Slovensko je výnimočný štát v tom, že sa tam veci nezlepšujú, ale naopak. Súčasný stav je toho dôkazom. Veľmi smutné a ťažko pochopiteľné...