1. 7. 2024 Bratislava, Záhrada Domu Albrechtovcov

1. 7. 2024

Bratislava, Záhrada Domu Albrechtovcov,

Collegium Marianum

Festival Hortus artis (Záhrada umenia) nadväzuje na tradíciu muzicírovania v rodine Albrechtovcov na Kapitulskej ulici. Tento rok sa uskutočňuje už piaty ročník, ktorý má na programe komornú hudbu stredoeurópskeho priestoru, ale aj Španielska, oboch Amerík či Stredomoria, ktoré spája téma folklóru.

Na otváracom koncerte s názvom CACHUA SERRANITA a podtitulom Hudba, tanec a Panna Mária na odvrátenej stranesveta účinkoval český súbor pre starú hudbu Collegium Marianum.

Dušou súboru je Jana Semerádová, ktorá hrala aj so súborom Musica aeterna a Dom Albrechtovcov dôverne pozná. Hrá spolu s manažérom, spevákom a hráčom na barokových husliach, viole a perkusiách Vojtěchom Semerádom a ďalšími členmi súboru – Jiřím Sychrom (spev, barokové husle a charango), Marcelom Comendantom (psaltérium, perkusie) a Jánom Prievozníkom (violon). Semerádová priťahuje svojím virtuóznym a priam divadelným prejavom, vedie súbor a vtláča do interpretácie všetok svoj um a cit.

Koncert predstavil diela inšpirované tradičnou hudbou Južnej Ameriky – Bolívie a Peru, v dialógu s moravskou hudbou, pričom ich spájala téma mariánskej úcty. Hoci to na prvý pohľad znie zvláštne, prepojenia sú celkom logické. Znalci starej hudby často nachádzajú iba jediný nápev či zbierku niekoľkých partov a všetko ostatné dopracúvajú v zmysle informovanej interpretácie starej hudby. Európski kolonizátori vysielali svojich misionárov, takže hudba, ktorá sa zachovala buď ústnym podaním, alebo sa našli jej zápisy, má mnohé spoločné črty, nech pochádza z Európy alebo zámorských kolónií. Súboru sa podarilo vypátrať aj skladby mníchov českého pôvodu.

Úvodný hymnus Hanacpachap cussicuinin je dielom anonyma a vyšiel tlačou r. 1631. Údajne ide o vôbec prvú tlač vokálnej polyfónie v Amerike. Ako paralela zaznel moravský hymnus Panne Márii Moravica(1698) od cisterciána a polyhistora Kristiana Gottfrieda Hirschmentzela, ktorý pochádzal zo Sliezska a napokon pôsobil ako spirituál kláštora vo Velehrade. Nápevy, ktoré zachytil, sú bujaré a ukazujú na pestrosť starej hudby. Attacca nasledovala pieseň Šla panenka smutně (Zborník hanáckych tancov pre klavichord, ca 1700)– flautové sólo a aj sólo na psaltériu, veľmi príbuzného cimbalu, zdôraznili krásu melódie. Od anonyma pochádzalo dielo Aria Hanacco, pravdepodobným autorom je gróf Jan Antonín Losy z Losinthalu.

Georg Philipp Telemann sa vo svojich dielach opieral o ľudové tradície Sliezska, Poľska a Hanácka, mnohé nájdeme v niektorých častiach jeho skladieb. Súbor predniesol dielo Hanaquoise (z Ouvertury D dur TWV 55 č. 3), ktoré je pekným príkladom jeho inšpirácie. Rytmicky pripomína skladby zachované na Morave.

Špeciálnou kapitolou je pozostalosť Jana Josefa Ignáca Brentnera. Je pozoruhodným skladateľom, ktorý v Južnej Amerike vôbec nežil, no pravdepodobne tam jeho skladby priviezol adept na jezuitu Joseph (Juan José) Messner z Ústí nad Labem. Jeho trojčasťové Concerto da camera in D minor objavili iba nedávno vo Vatikánskej knižnici. Je to krásna hudba, melodicky i harmonicky profesionálne prepracovaná. A s elánom a ušľachtilosťou interpretované nadchlo.

Výnimočným zjavom medzi misionármi bol jezuita Domenico Zipoli. Možno bol autorom skladby Zuipaqui/Ad Maria. Žiak Alessandra Scarlattiho a Bernarda Pasquiniho žil od r. 1716 v Buenos Aires, neskôr v argentínskej Cordobe. Juhoamerické a moravské melódie boli sugestívne prepojené, v pamäti mi utkvel verš „Čuj pastýř, santa Maria“. Vrúcnosť hudby zdôraznil Vojtěch Semerád svojím pôvabným rovným, takmer prirodzeným tónom.

Sympatické bolo prehupnutie sa na Moravu a spev krásneho tenoru v piesni Vyletěla holubička ze skály (Karel Jaromír Erben 484, nápev 751).Zaujímavé však bolo priam identické melodické spracovanie v nasledujúcej skladbe misionára Martina Schmida. S cieľom uskutočniť jezuitský experiment a naučiť pôvodných obyvateľov Kečuáncov stavať katedrály, domy, vzdelať ich a osvojiť si ich zmýšľanie a možno i hudbu, zažil vyhnanie z Južnej Ameriky aj zrušenie jezuitského rádu…

Dynamika koncertu sa stupňovala priamoúmerne s krásou, rytmom a popularitou ďalších skladieb. Jedným z kľúčových diel programu bola Pastoreta Ychepe Flauta Martina Schmida, krásne flautové exposé v ranobarokovom diele. A konečne sme mohli počuť aj charangu Jiřího Sychru, čo bol ďalší vrchol koncertu. Sychra navštívil Peru, kde si zadovážil nástroj, ktorého jemný zvuk a ešte väčšie priblíženie sa k podstate tamojšej hudby bolo veľkým bonusom.

Keď sa potom súbor ujal skladby Hanasky (z Ouvertury E dur, TWV 55:E1) G. Ph. Telemanna, paralely sa nedali prehliadnuť. Pôsobila priam ako moravská ľudová hudba. Zážitkom boli peruánske ľudové piesne – charanga v rukách Jiřího Sychru, ale aj jeho pískanie, a spev Vojtěcha Semeráda v kečuánčine, jazyku pôvodných obyvateľov.

Collegium Marianum má aj snahu o odľahčenie vážnosti tejto hudby, ktorá vo svojej dobe vôbec nebola len vážna, naopak, v každom trilku či ozdôbke sa skrýval nejaký vtip a význam. Veľkú úlohu zohrávala aj improvizácia a možno hudba Južnej Ameriky znela a znie práve takto. Prepojenie s moravskými nápevmi však bolo zázračné (peruánska Cachua serranitaa hneď nato moravský verbunk…). Nadšené publikum si vyžiadalo prídavky, a tak na záver zazneli Charangaa El condor pasa.